sobota, 28. novembra 2009

Adventné zamyslenie Michala Semína


Jistě mnohokrát uslyším otázku, zda jsme již připraveni na Vánoce. A já budu vědět, že jsem tázán na to, zda již máme všechny dárky, napečené cukroví a poklizený byt. Já vím, to všechno ke slavení Vánoc patří a samozřejmě, že ani tento aspekt jejich příprav nechceme zanedbat. A tak většinou odpovím, jak se to ode mne očekává. Protože nemám tu odvahu říci, že na slavení narození Spasitele budeme připraveni jen tehdy, pokud ty čtyři předcházející týdny prožijeme adventně.


Některá náměstí již zdobí vánoční stromy a obchodními halami začínají znít koledy, nazpívané popovými hvězdami, kterým je opěvovaný Ježíšek zcela lhostejný. Snad každému z nás po roce opět naskakuje husí kůže z toho kde, komu a co ve zbývajících týdnech „pořídit pod stromeček“. Nemám nic proti obdarovávání svých bližních, zvláště je-li to i mimo Vánoce a nejedná-li se jen o dary hmotné. Ale nemohu se smířit s myšlenkou, že od konce listopadu do Štědrého dne bude mezi nejnavštěvovanější místa v Čechách patřit jiné Palladium, než je to staroboleslavské.

Co to ale znamená? Adventus značí příchod. A my dobře víme, kdo má být o Vánocích přivítán. A také dobře víme, že nemá-li to uvítání být pokrytecké, musí být srdečné. Ano, náš vánoční Host musí nejprve vejít do našeho srdce, aby s námi mohl hodovat u štědrovečerního stolu. A v tom srdci pro něj musí být připravené místo, aby to nedopadlo jako ve městě, kde se před více jak dvěma tisíci lety narodil.


Liturgickou barvou adventního času je fialová, symbolizující kajícnost. Doba adventní je dobou svého druhu postní. Z oltáře jsou odstraněny květiny, vynechává se Gloria a liturgická čtení (mešní i „hodinková“) nevedou k rozjímání radosti, kterou toužebně očekáváme, nýbrž nás vyzývají k pokání.

Jestli tedy máme před slavením Vánoc někde smýčit, tak jsou to především kouty našich duší. Kdo chce prožít Vánoce v duchu, v němž to betlémský Oslavenec zamýšlel, nemůže přeskočit Advent. Nebojme se, Vánoce nám neutečou. Byla by škoda darovat tento drahocenný adventní čas obchodníkům se zbožím, které zpravidla k životu, natož pak ke spáse, nepotřebujeme.


prebrané z http://blog.ihned.cz/c3-39237080-YSemin_d-bez-adventu-nejsou-vanoce

utorok, 10. novembra 2009

Michal Semín: Sestra smrť



Smrt je cosi nepřirozeného, přesto je to jediná jistota našeho života. Nelze ji uniknout. Moderně smýšlející člověk si s ní neví rady. Přitahuje i odpuzuje zároveň. Ti, co tráví čas sledováním filmů či hraním počítačových her, ji mají denně doslova na dlani. Rovněž tak diváci válečných hrůz, přenášených televizními společnostmi do obýváků a ložnic po celém světě. Jakmile však některým z nás pronikne do reálného života, utíkáme před ní. Proto narůstá počet zesnulých, se kterými se nikdo neloučí. Spálit a rozprášit, budeme již brzy číst na bocích pohřebních vozů. A pak tu máme velký počet mladých („emáci“), které smrt a vše, co s ní souvisí, přitahuje. Jejich perverzní záliba v sebepoškozování je dokladem ztráty vědomí smyslu života, bez něhož není možné zaujmout ani správný postoj ke smrti. O „dobré smrti“ se dnes hovoří snad jen v souvislosti s eutanazií či náhlým úmrtím ve spánku.

Všem těmto omylům se daří, protože se ze života moderní společnosti vytrácí vyrovnaný křesťanský postoj ke smrti. Ta vstoupila do lidských dějin v důsledku Adamova pádu. Tragický rozměr smrti, spočívající ve ztrátě možnosti blaženého patření na Boha, otevírá vstříc naději k jejímu překonání a věčné blaženosti až Kristova výkupná oběť na kříži. Smrt je přechodem mezi pozemským životem a životem věčným. Ti, kteří zemřou v milosti posvěcující, vejdou buď do nebeské slávy či do očistce, kde dorovnávají své dluhy za časné hříchy svého pozemského života. Kdo zemře v nelitovaném hříchu těžkém, byť i jediném, mine se navěky s cílem svého života, kterým je účast na vnitřním životě Nejsvětější Trojice. Peklo, pro něž se tito dobrovolně rozhodli, je věčným odmítnutím Boží lásky a milosrdenství. A podle toho to také v pekle vypadá.

Dnes se ovšem o pekle nemluví a dokonce ani nekáže. Jako by se peklo ani katolíků netýkalo. Možná to bude i tím, že se v moderním katolickém prostředí dává před Božskou komedií přednost kázáním o hypotéze prázdného pekla. Blud všeobecné spásy je dnes všudypřítomný. Kolik církevních pohřebních obřadů spíše než bohoslužbu za duši zemřelého připomíná jeho svatořečení! Namísto černé liturgické barvy vládne modernímu Requiem barva bílá, symbolizující nevinnost a vzkříšení. A namísto bázeň Boží vzbuzujícího Dies irae zní vítězné Aleluja!

Mocný zvuk polnice zazní,
všechny hroby se otvírají,
každý je před trůn zavolán.

Smrt i příroda se diví,
když povstane vše stvoření
aby odpovídalo soudci,

Kniha pak bude přinesena
kde je zapsána každá vina,
svět bude souzen podle ní

Až tedy soudce zasedne,
co je skryté, se ukáže,
nic nezůstane bez odměny?
Co já budu ubohý říkat,
koho mám za ochránce volat;
i dobrý stěží obstojí!

Králi velký a obávaný,
všem potřebným nabízíš zachránění,
spas i mě, prameni slitování.

Ježíši, pak se též rozpomeň,
že já jsem tvé cesty důvodem,
nezatracuj mě v onen den.

Hledals mě a usedl unavený,
kříž nesl jsi pro mé vykoupení,
ať není tak velký čin zbytečný.

Soudce spravedlivě rozhněvaný,
dopřej i mně dar odpuštění,
dřív než nastane zúčtování.

Má duše s hrůzou naříká
a tvář se vinou zardívá,
pokorně prosím, ušetři mě.

Ty jsi dal Marii odpuštění,
i lotr dosáhl vyslyšení,
také mně jsi dal naději.

Nepostačí moje prosby.
dej laskavě ty, jenž jsi dobrý,
ať mě nezničí oheň věčný.

Uprostřed ovcí mi urči místo
a zlé kozly postav daleko,
já ať jsem po tvé pravici.

Až pak zlí budou odsouzeni,
do hrozných plamenů uvrženi,
s vyvolenými mě zavolej.

Prosím v pokoře skloněný
a v srdci velmi zkroušený;
o můj konec se postarej

Den plný slz až nastane,
z popela hříšník povstane,
aby byl přísně posouzen.

Ty ho pak, Bože, ušetři!
Laskavý Pane Ježíši,
daruj jim odpočinutí.

Zapomnělo se totiž na to, co "dobrá smrt" ve skutečnosti znamená. Není to ani asistovaná sebevražda, ani úmrtí ve spánku po dobré večeři a posledním dílu Sex ve městě. Dobrá smrt je pouze a jen taková, v níž umírající neklade překážky k vlastní spáse. Zemřít v průběhu cizoložného aktu je možná tělesně příjemné, ale ta "nekřesťanská cena"! Platidlem je navíc vlastní, na věky zavržená duše...

Smrt nás provází na každém kroku. A i některý z těch našich kroků bude jednou poslední. Jen nevíme, kdy to bude. Možná za deset let, za rok, možná zítra. Nebo při psaní či čtení tohoto blogu. Proto je třeba žít tak, abychom byli na smrt připraveni bez ohledu na to, kdy zubatá dorazí. Jen blázen může odkládat přípravu na smrt na stará kolena, když mu jeho dosud mladá kolena může zítra nedopatřením přejet vlak.

Když se hovoří a píše o dnešní „kultuře smrti“, myslí se tím zpravidla smrt miliónů dětí, zabitých v lůně svých matek a praxe asistované sebevraždy, jejíž plná legalizace může být brzy realitou. Volám paradoxně po kultuře smrti, ovšem v tom smyslu, aby smrt získala zpět ono místo, které jí v lidském životě náleží. Je nanejvýš užitečné si vlastní smrt denně připomínat. Kdo chce o ní rozjímat s velkým učitelem duchovního života, nechť si opatří na Slovensku vydanou knihu sv. Alfonse z Liguory Ve světle věčnosti. Kdo podle ní bude žít, jistě i dobře zemře.

Buď pochválen, můj Pane, za sestru smrt,
které žádný živý člověk nemůže uniknout.

Běda těm, kdo zemřou ve smrtelných hříších;
blaze těm, které nalezne ve shodě s Tvou nejsvětější vůlí,
protože druhá smrt jim neublíží.

Sv. František z Assisi, Píseň bratra Slunce

článok je prebraný z blogu Michala Semína

http://blog.ihned.cz/c3-39010070-YSemin_d-sestra-smrt-aneb-ohlednuti-se-za-dusickovym-oktavem


pondelok, 28. septembra 2009

Charles A. Coulomb v Bratislave


Dňa 2.10. 2009 zavíta do Bratislavy katolícky spisovateľ, obhájca Cirkvi, katolíckej tradície a politického konzervativizmu, Charles A. Coulomb zo Spojených štátov. O 15:00 hodine bude podpisovať svoju novú knihu The Pope's Legion, pojednávajúcej o légiach pápežských zuávov, medzinárodných dobrovoľníckych zboroch určných na obranu Vatikánu, v predajni Eurobooks na Jesenského ulici. Nasledovať by mala prednáška v rámci Slovenskej akadémie vied.

Od autora vyšli dve publikácie v českom preklade: Náměstkové Kristovi (dejiny pápežstva) a Rum-výpravný příběh nápoje, který dobyl svět, vo vydavateľstve BB art. Pozývame všetkých priaznivcov katolíckej tradície a konzervativizmu na stretnutie s týmto podnetným obrancom pravoverného katolicizmu.

Karl Wilhelm Friedrich von Schlegel


Jedným z prameňov do ktorého by sme mohli načrieť pri hľadaní konzervativzmu je romantizmus, ktorý býva tradične považovaný za protichodný k osvietenstvu. Pojem romantický bol prenesený z Anglicka, kde znamenal rytiersky stredovek v protiklade k antickej klasike. Pritom je ale spojenectvo s konzervativizmom pochybné, medzi romantikmi nájdeme totiž tak revolucionárov ako konzervatívcov ako autorov o ktoré nepatrili jednoznačne ani do jedného tábora, resp. sa to o nich nedá prehlásiť (napr. Novalis). Pre nás je zaujímavá predovšetkým najvýznamnejšia postava teórie nemeckej romantiky.

Karl Wilhelm Friedrich von Schlegel sa narodil10. marca 1772 v Hanoveri. Pôvodne študoval právo v Göttingene a Leipzigu, ale nakoniec sa rozhodol pre štúdium literatúry, keď sa v roku 1794 v Drážďanoch vrhol na štúdium gréckej kultúry a literatúry. Bol to žiak Fichtov a Kantov. A tak ešte na konci 18. storočia vo fragmente č. 116 časopisu Athenaeum vidí francúzsku revolúciu, Fichtovo Vedoslovie a Goetheho román Viliam Majster ako pokrok, ktorý zastupuje princípy moderny vôbec. Tým, že sa ukazujú dejiny v ich pohybe, samotné sa stávajú dejinami, tendenciami. Morálka sa tu vzdáva svojej spoločenskej záväznosti (literatúra 1, s.275-276).

Už v roku 1800 sa však Schlegel od fragmentov z Athenaneum postupne dištancuje a kritizuje ahistorickosť dejinnosti morálky. O rok neskôr zomiera Novalis, ktorý sa stane inšpiráciou pre mnohých konzervatívcov a rozpadá sa jenský kruh. Schlegel odchádza do Paríža, kde v časopise Europa nachádza idei európanstva a syntézu umenia s vedou. Čo je však dôležitejšie Schlegel sa postupne obracia k jednotiacemu náboženskému princípu, ktorý nachádza v katolíckom univerzalizme.

Konverzia, ktorá sa formálne uskutoční 18. apríla 1808 je len logickým vyústením vnútornej premeny tohto muža. V tento rok prichádza Schlegel do Viedne. Rakúsko do ktorého prichádza ešte nie je tou liberálnou monarchiou Františka Jozefa. Zatiaľ sa svetové dejiny odvíjali nesprávnym smerom Schlegel kriticky reagoval svojou koncepciou „pravého“ cisárstva, ríše a pápežstva. Schlegel tu horekuje za obnovenie svätého impéria v rámci ultramontánnej koncepcie. Od roku 1809 sa Schlegel už spriaznený s kniežaťom Metternichom stáva dvorným sekretárom armádnej komisie. V tomto období vedie vplyvné poľné noviny Österreichische Zeitung, neskôr Österreichische Beobachter.

Menej teší, že nepoučený De Maistreom vyrába po praktickej porážke Napoleona pre Metternicha podklady pre budúcu nemeckú ústavu. Jasným pozitívom však bolo, že navrhol obnovu cirkevného katolicizmu v Nemecku, čo znamenalo predovšetkým zrušenie sekularizácie za Jozefa II. V 20tych rokoch 19. storočia Schlegel zverejňuje viaceré svoje zásadné články v časopise Concordia a v spise Znamenia doby. Schlegel tu postuluje myšlienku historickej kontinuity, kde tradičné cisárstvo ako „živé pozitívum“ kladie proti negatívu doby – jej morálnemu rozkladu. Tu sa skvelý Schlegel postavil i proti samotnému Metternichovi a jeho reálpolitike.

Pri Schlegelovi sa ustanovuje tiež neskorý romantický viedenský okruh, konzervatívne zoskupenie s významnými osobnosťami ako Adam Müller, F. von Baader a ďalší. Netreba zabudnúť predovšetkým na Adama Müllera, ktorý prišiel s tézou, že každý jedinec upadá do najhlbšieho otroctva ak je ponechaný vlastnému rozhodovaniu bez vplyvu náboženských
právd. (pozri literatúra 2, s. 69-70 a literatúra 1, s. 300).

U Schlegela je zásadný postoj k slobode. Odmieta rovnosť a neobmedzenú voľnosť. Jednotlivec sa má podriadiť tradičným a konzervatívne potvrdeným formám spoločenskej interakcie. Sloboda následne znamená prijatie hierarchického spoločenského poriadku daného Bohom. Vzájomné vzťahy od jednotlivca prechádzajú vzťahom podriadenosti k monarchii, následne k nadnárodnému cisárstvu, ktoré zase má vzťah podriadenosti k rímsko-katolíckej Cirkvi. Schlegelov ultramontanizmus je nekompromisný a je v intenciách najlepšej ortodoxnej tradície siahajúcej až k Unam Sanctam.

Túto tézu formuje Schlegel už v roku 1810 keď hovorí, že „konštelácia je taká, že všetko vychádza z jednoty štátu a Cirkvi (t. j. oltáru a trónu), avšak Cirkvi prináleží vždy superiorita.“ Tieto politické idei potom Schlegel završuje v mystickom očakávaní triumfu Cirkvi bez štátu, ktorá má však už pomerne utopický charakter. Podobne vzdelanie videl Schlegel tiež zjednotené s učením Cirkvi, skrze splynutie vzdelanostnej sféry a vedeckej vrstvy. A tak nie všetky jeho idei boli realizovateľné.

Keď však 12. januára 1829 zomiera prichádza konzervativizmus o jednu zo svojich najvýznamnejších postáv ako na poli teoretickom, tak na poli umenia.

Použitá literatúra:
1. Klaus Peter: časť. Romantizmus, In: Dejiny nemeckej literatúry 2. Od osvietenstva k dobe predmarcovej, 1998.
2. Urválek, Aleš a kolektív: Dějiny nemeckého a rakúskeho konzervatívneho myslenia, Olomouc 2009.

sobota, 19. septembra 2009

Afrika v nás


Leto je za nami. A opäť sme videli všetko. Prsia, stehná, zadnice, bicepsy, chlpy, žily krčové i bodybuildingové, minimalizované handričky zarezané do všetkých možných otvorov, hroziace pretrhnutím pri každom pohybe, lýtka vyšmirglované ako aj tie zanedbané, skrátka, oživené obrázky zo Zdravovedy v pohybe. Úchvatné. A zároveň veľmi namáhavé. Ten kto sa chce vyvliecť zo spárov pokušenia a uchovať si akú-takú čistotu v tomto „krásnom novom svete“, sa musí oháňať ako Obi van Kenobi s laserovým mečom. Ešte ani nestihnete odvrátiť pohľad od sporo odetých tahitských domorodiek slovenského pôvodu, inak takto žiačok cirkevného gymnázia a už sa na vás valia kypré pädesiatničky v negližé a v dobrej viere, že sú živým dokladom existencie elixíru mladosti. Po nich nasledujú mamičky v odedzi, za ktorú by ich pán inšpektor pred cca 80 rokmi narýchlo vtlačil do antona, odviezol ku „dvom levom“ a súčinne a súcitne by pohľadkal ich detičky, vzdychajúc nad ťažkým údeľom dietok žien predajných. V zápätí zvodná sedemdesiatnička, vyudená na samotný prah pigmetálnych možností, ladne preklopí vreteno vrások jednej nôžky cez druhú. Jej rozkošná vnučka, rozďavená na lavičke autobusovej zastávky v polohe čerstvej rodičky, si s gráciou šimpanzice šúcha rozčaptanou obuvou šlapkovitého typu svoje dokonale vyvinuté hnáty, by zahnala kýs svrab, či čo.

Odkiaľ to všetko viem? Beda, predsa len som sa pozrel. Zvedavosť delabruyerovca prevýšila des. Rota detičiek a platfusových nožičiek ide okolo, plieskajúc čandaloidnými šlapkami pralesnej proveniencie, pri chôdzi o päty. Palce im presahujú okraje umelohmotnej vyčaptanej obuvy i valia sa šťastne s rovnako kariboidne naladenými babičkami a mamičkami. Deň nepozná zľutovania do slnca západu. Tam kde sa skončí pokušenie začína hnus. Kto by nezaplesal pri pohľade na pivný pancier statného pädesiatnika, bodro prevísajúci cez obžuté bermudy a ponúkajúci sa slnku v plen? Koho nedojme rozkvitnutá maskulatúra statného rapera, popretkávaná malebnými kérovačkami orientálneho pôvodu? Kto by schladol pri vydepilovanom hrudníku mladého androgína? Ten by snáď ani nemal srdce. A šlapky, nekonečné zástupy šlapiek, večne plieskajúcich, spotených, umelohmotných, rozčaptaných, bambusoidných...
A tak to ide celý deň, až kým sa nedoplížite k rodnému radiátoru, velebiac cestou výrobcov tehál, vŕtačiek a karbobrúsok za to, že inštalujú také inšpirujúce pútače, na ktorých absentujú nástroje organického pôvodu (ale aj to neplatí vždy). Vyčerpaní si sadnete, tí vyčerpanejší ľahnete a pustíte si starý film, šinúci sa vpred vagónikmi obrázkov, ukazujúcimi čudesné časy, prešpikované a nadievané samými oblečenými ľuďmi. A keď sa na záver tisne líčko k líčku, sťa najvyšší to prejav erota nespútaného, tak prepuknete do hysterického plaču. Nad vašou izbou sa vznáša nástojčivá otázka: ako sme sa tak rýchlo mohli ocitnúť v takých záplavách sračiek každodenných?

Odpoveď sa natíska sama: degenerovaní. Sme degenerovaní. Ako inak nazvať zostupný trend, ktorým sa v priebehu pädesiatich rokov spustí úroveň verejného vystupovania populácie z tak uhľadeného (v pomere k ostatnému svetu) a sofistikovaného, akým bol ešte v polovici 20. storočia, na súčasnú úroveň savany. Rýchlosť neuveriteľná, ak by sme ju nesledovali v priamom prenose. Doba je nanajvýš poučná pre dejinnú komparáciu. Nie stáročia sú nutné na degeneráciu civilizácií a kultúr, stačí pár desaťročí a všetko je v prachu. Veci lepené a pracne montované stáročia sa rozpadajú, flóra pestovaná v pote skleníka vekov vedne v okamihu.
Odhliadnime však od morálno-teologického vyústenia tohto nudistického hmýrenia a sústreďme sa len na civilizačné ukazovatele našeho súčasného stavu a časov čoskoro budúcich. Bedlivý pozorovateľ musí skonštatovať, že náš život sa v priebehu oných 50 rokov pretransformoval z polohy dedičov európskej kultúry do polohy, spočiatku konzumentov, neskôr aktívnych šíriteľov africkej podkultúry, alebo niečoho, čo sa v porovnaní s kultúrou, ktorú Európa tvorila, dá nazvať nanajvýš pakultúrou. Náš spôsob obliekania, chovania, zabávania a myslenia, pomaly ale isto, ovládajú prvky afrikanizácie. Mentalita Európana sa míľovými krokmi priblížila k mentalite Afričana, čím umožnila bielym Európanom identifikáciu s africkou pakultúrou. Dnešný Európan sa cíti v africkej kultúre ako doma. Jediné čo ho zaráža je záhada, prečo tí nesmierne šikovní a zábavní chlapíci a dievčatá, ktorí vedia v rámci niekoľkých tónov tak pekne napodobňovať kopulačné pohyby, nie sú biely. Ak by sa nejakým zázrakom podarilo u nich dosiahnuť podobný pigmentačný efekt ako u zvečneného Michaela Jacksona, nastala by veľké veselie a radosť nezmerateľná medzi euro-spodinou, pretože by padla aj posledná bariéra hatajúca úplnu cestu do náručia pralesa a savany. Dnešná situácia jasne ukazuje aké ľahkovážne a pomýlené bolo podriaďovať pojem rasy biologicko-pozitivistickej terminológii a darwinizmu. Naopak jasne sa ukazuje, že faktory duchovné sú príčinou zušľachtenia a teda primárnym formovateľom zušľachtených ľudských kmeňov. Čo sú platné súčasným Škandinávcom a Germánom vo všeobecnosti ich dolichocefálne lebky a svetlý vlas, keď ich vkus a chovanie sa nelíši od chovania rapera z Brooklynu?
Pre túto situáciu je príznačná historka, ktorú mi rozprával jeden gastarbeiter slovenského pôvodu, prikladajúci ruku k dielu, prekročiac biele útesy v Doveri. V malebnom mestečku, kde bolo len cca 40 kebabární sa stretol s dvoma blonďáčikmi z Polskej, obdivovateľmi rapovej „hudby“. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že týto od hlavy až po päty vyčernochovaní junáci, v lesklých teplákoch, s kotevnými reťazami okolo ružového krku a s prstami v zajatí, nieže pána prsteňov, ale celej hordy, celého kaganátu prsteňov, si hnusia zo všetkého najviac černochov. Vypuklejší prípad kultúrno-sociálnej schizofrénie by sme len ťažko hľadali. Vec pozoruhodná: biely černoch (ak sa už chceme vyhnúť horším, ale svojou razantnosťou presnejším pejoratívam) nenávidí čierneho černocha. Vyzerá ako černoch, chodí ako černoch, myslí ako černoch, páči sa mu všetko černošské, ale nenávidí černocha. Posledné zvyšky sebauvedomenia, prameniace zrejme z častého a narcistného škúľenia do zrkadla, kde neustále vidí osobu budiacu viazuálne iný dojem ako Afričan, ho nútia pokrytecky uchovať aspoň tento rozdiel, nafúknuť ho do nebotyčných výšok a prisúdiť mu substanciálnu dôležitosť. Vo svojej prostoduchosti nechápe, že Európan bez kresťanstva a európskej kultúry je rovnako kultúrne menejcenný ako hociktorý iný barbar a teda bez oprávnenia na dominanciu a kultúrnu misiu vo svete. Čistá pohanská nenávisť k inému kmeňu, ktorého pakultúrne prejavy zároveň obdivuje, ho vedú do stretu s elementom z bambusovej chatrče, ktorý mu je ale zároveň omnoho bližší ako hocičo zo stredovekej katedrály. Tú by použil snáď len na natočenie videoklipu, prekypujúceho spodným prádlom. Nechápe, že svojou kultúrnou preferenciou len potvrdzuje Afričanovi ohavný blud, podľa ktorého je africká pakultúra rovnocenná s európskou kultúrou. V súboji s Afričanom mu zostala už len jedna možnosť – rapovať ešte lepšie ako černoch.
Súboj o Európu, ktorý pomaly začína eskalovať medzi euro-domorodcami a prisťahovalcami sa pomaly už prestáva javiť ako stret Európanov a barbarov, ale ako koflikt Afričanov nových s Afričanmi a Orientálcami starými. Afrika už nie je len importovaná, okolo nás. Je v nás.

Sledujme s ako inštinktívnou ochotou sa zmocnili Európania pralesnej módy, módy pobrežia, lenivosti, lajdáctva a šupáctva. Ako zaťažko je im zotrvať oblečení v teple. To čo bolo pre koloniálnych úradníkov bežné, v omnoho vyšších teplotách, o vojakoch nehovoriac, je nazerané súčasnými euro-afričanmi ako šialenstvo. Prečo sa neuvoľniť? Načo uzavretá obuv, načo odev? To je všetko tak nepohodlné. Stratil sa akýkoľvek zmysel pre vkus. Explózia farebnosti, nespútanej nijakým estetickým kánonom, iba ak by sme považovali za zlaté pravidlo devízu: čím ohavnejšie, tým lepšie, strata zmyslu pre cudnosť; a to nielen cudnosť morálnu, ale aj estetickú, ktorá zabraňovala starým herkám a vypĺznutým seladónom trúfalo ukazovať svoju odkvecnutú krásu, previslé pupky. Telesné pošramoteniny všetkých druhov, rozčaptanosť a strata formy v postoji, gestách a pohybe. U mladých aj starých. Vpád animálnosti a desapientácie.
To nie je pohŕdanie prirodzenosťou, keď niekto zakrýva svoju starobu, to je cudnosť estetická, tak ako zakrývanie zvodného tela je cudnosť etická. Obidve sme stratili v prospech pralesnej kopulačnej vyzývavosti a pralesnej stareckej rozvalenosti a uchichtanej slizkej klzkosti opoidov, škrábajúcich si tupo prirodzenie uprostred ulice, spokojne pozerajúc na ten zvlnený, rozhojdaný, natriasajúci sa a kymácajúci svet vôkol.

Zo všetkých strán sa na nás valí africká hudba. Hudba koreniaca v Afrike. Pustili do nej trochu elektriny, trošku ju nabielili, ale to je všetko. Pulzuje nám v žilách, určuje rytmus nášho cítenia a myslenia. 90 % hudby, ktorú denne počúvame má africké korene. Nedávno, na „kresťanskom“ rádiu Lumen, nejaká husička s vážnym tónom v hlase tvrdila, že európska hudba mala po stáročia istý deficit: bola príliš založená na melódii a ignorovala rytmus. Túto výčitku neadresovala len bežným anonymným tvorcom folklóru ale aj klasikom articifálnej hudby. A kedže išlo o „kresťanské“ rádio, tak nepochybne narážala na, po stáročia zanedbávané, rytmy v rámci liturgie. Chápeme ju. Jej nová afro-prirodzenosť pre ňu činí akúkoľvek hudbu nezaloženú na primitívnych rytmoch nestráviteľnou a povedzme si to rovno aj nepochopiteľnou. Jej úprimnosť je obdivuhodná. Už sa nemieni pretvarovať. Od detstva vyrastala na afro-hudbe, ako my všetci, Beethovena po kvapkách prespala a odzívala v škole ako nutné zlo, cudzie zlo, zlo nepochopiteľné. Všetky žilky sa jej búrili proti tým tiahlym tónom slákov a kryhám zamrznutých melodických plôch, kladených na seba v čudesných severných prúdoch. Tak načo sa siliť? Chce to ten rytmus. A pritom ešte jedno storočie späť a úplne iné „rytmy“...A zase vás posadne ten kŕčovitý, hysterický vzlikot...

Náš plač sa stáva usedavejším s prihliadnutím na alternatívy a záchranné aktivity, ktoré sa sformovali k obrane „ európanstva“. Gitaroví matadori „z prava“ v jednom šíku s pivno-futbalovou luzou, s akou by ešte sto rokov dozadu policajné riaditeľstvo povymetalo všetky karcery v okrese. Maorijsko-černošské tetovania nás oblažujú svojou zdvihnutou pravicou, ktorá by im bola v minulosti promptne zrazená všetkými historickými exponentami zdvihnutých pravíc, starými Rímanmi počnúc a mladými Germánmi končiac. Trojakordové komandá z lokálov a pivníc, príslušníci spenglerovských veľkomestských nomádov, bez koreňov, bez rasy a bez viery, neochotné nič zmeniť na svojich nadobudnutých afro-návykoch, hnusiace si všetko rustikálne, radostne žijúce vo veľkomestskom degenerovanom parenisku, ktoré im ponúka dostatok zábavy, teraz aj afro-nacionálnej, takže môžu mať sladký pocit, že sú exponentami starobylej a vzešenej európskej kultúry a zároveň sa môžu chovať ako promiskuitný náčelník z Bora-bora. A to sme ešte nespomenuli geniálny vynález novopohanskej kvázi-modloslužby (lebo neveriacej) a pseudoviery v pôvodné germánske, keltské a slovanské božstvá, ktoré majú tú nesmiernu prednosť oproti papuánskym a konžským, že ich pera nevyzerá ako rozrezaná pneumatika, čo je zaiste nesmierna teologicko-kultúrna supremácia.
Naušnice, pirsingy, tetovania, oringle všetkých druhov, vulgarita a pivné evanjelium. Krásne vyhliadky. Cigánske štvorkilové „reťázky“ okolo krku sú povinné.
Nedávno bolo vidieť jedného predstaviteľa Slovenskej pospolitosti v akcii. S výrazom sandinistického miešanca z nikaragujského pralesa, trúbil do ampliónu. Čo bolo najzaujímavejšie na jeho výzore? Ušné laloky. Natiahnuté na ohavné africké naušnice, vyzerajúce ako kolieska z východonemeckého detského vláčika, signalizovali neomylne kto sa k nám prihovára – biely Afričan. S tým si už musíte dať prácu, tie žetóny vám na tom lopúchu samé nevyrastú. A kto sa vie hrať so svojimi lalokmi tak dlho, aby nakoniec vyzeral ako šaman na leoparďom chodníku, ten má v hlave asi toľko európanstva ako Mobutu Sesseko.
Vyhliadky sú teda nevalné, vzhľadom na to, že iná deklarovaná „anti-africká“ alternatíva, masovejšieho charakteru, sa nesformovala a pravdepodobne, s takouto duchovnou výbavou Európanov, tak skoro ani nesformuje. Všetko to, čo by sa rado nazývalo „konzervatívnym“ od trapných, zle zamaskovaných, sionistov, cez národnú pravicu až po „kresťanskú“ demokraciu, sa ako na povel zdvihne keď je treba trsať rock and roll. Najzábavnejšie asi príslušníci starej šľachty, napr. prihlúply syn Otta Habsburgského, Karl, trsajúci vo vlastnej šou v nemeckej televízii, ožratý Hohenzoller trsajúci a zvracajúci na autosalóne, či belgický pripečený knedlovár so svojou zaiste pôvabnou a naivnou manželkou. Je pôvabné počúvať snobského herca, ktorý pyšne máva na obrazovke sedmoslivkárskym armálesom svojich zemianskych predkov, búchajúc sa do pŕs aký je „konzervatívec“ (rozumej: podporuje Izrael a liberálnu ekonomiku) a o pár dní ho vidieť kŕčovito trsať „rokec“ (spolu s inými „konzervatívcami“), čo kvituje s uspokojením, že už sa dávno tak nevybúril. Realita je krutá; niečo mu v hlave našepkáva: buď konzervatívcom, buď národniarom...Ale srdcu nerozkážeš. Bee, bopp a loola...
Koľko z tých „pravičiarov“, čo tak radi chodia vyfešákovaní s afro-„kérovačkou“ a železným mobilárom z povodia Konga na tvári, by sa od hanby prepadlo, keby malo jeden deň chodiť v národnom kroji, alebo niečom, hoc aj novom, založenom na európskych tradíciach. A tým nemyslím to, čo sa dnes zove „oblekom“, pretože táto uniforma nagelovaných manažero-trogloditov a politických prostitútok, nosená s pietou a vznešenosťou černošského diktátora zo serálu Miazgovci a vždy po šichte odložená v prospech bermúd a šlapiek, je tým najtrapnejším dokladom o násilí, ktoré si činia dnes Európania, keď majú obliecť tieto euro-montérky vyšších úradníkov a vládcov más.

Afrikanizácia Európy dospela dostatočne ďaleko na to, aby sa návrat zdal nemožným. Je v nás, prúdi v našich žilách a pulzuje v našej mysli. Je len otázkou času kedy ovládne masy úplne a dovedie ich podobne ako v starom Ríme k úpadku. Žiadna vyspelá technológia nezachránila Rímanov vtedy, nezachráni ani Európanov teraz. Každopádne, návrat nie je v ľudských silách. Môže byť len jeden faktor, ktorý zavráti Európana z tejto neblahej cesty: Božia vôľa. Závisí od Európanov či sa obrátia k Bohu a dostanú od neho aj všetko ostatné, podobne ako v čase pádu Ríma a barbarského sťahovania národov, alebo budú padať stále hlbšie do priepasti kultúrneho primitivizmu a afrikanizácie. Svojou vlastnou vnútornou silou to nedokážu. Už nebojujú len proti vonkajšiemu nepriateľovi, ale sami so sebou, pretože Afrika je v nás.

sobota, 29. augusta 2009

Tradičná sv. omša v Moste pri Bratislave


Po letnom prerušení bude pokračovať slúženie sv. omší v tradičnom obrade.
Miestom slúženia bude farský kostol v Moste pri Bratislave.
Najbližšia sv. omša bude 5. septembra o 17:00 hod.

Srdečne pozývame všetkých priaznivcov katolíckej tradície.

nedeľa, 19. júla 2009

Opäť krátko o ekonómii


V súvislosti s nedávnym vydaním pápežovej encykliky Caritas in veritate venujúcej sa sociálnemu učeniu Cirkvi, ktorá bude ďalej určite mnohokrát analyzovaná a hádam i na našich stránkach som nedávno viedol rozhovor s kamarátom, ktorý je zástancom kapitalizmu. Práve tento rozhovor a vzájomný nesúhlas nad vzťahom Cirkvi a kapitalizmu ma viedol k opätovnému zamysleniu sa nad týmito otázkami, ktoré pred nami vysvtávajú s naliehavou pálčivosťou stále viac nakoľko sekularizovaný materialistický svet stále viac do popredia stavia práve hmotný blahobyt a zabezpečenie a ekonomicko-sociálne otázky. Na pôde Slovenského kruhu Leva XIII. sme sa týmito otázkami pritom viac krát zaoberali v snahe načrtnúť aký postoj v týchto veciach zastávala Cirkev a ako je potrebné aj v tejto (zďaleka nie jedinej a zďaleka nie najdôležitejšej) otázke zaujať postoj z hľadiska, ktoré je pre nás a pre Cirkev prioritné - totiž z hľadiska toho ako sú ekonomické vzťahy pomerované pravidlami morálky.

Rio Preisner, katolík, ktorý mal osobnú skúsenosť s totalitným komunistickým ľacivovým režimom a videl mnohé dobré na a hodnotné veci v kapitalizme a dokonca i v myslení liberálnych mysliteľov ako Rothbard, Ropke, či Hoppe v konečnom dôsledky dospel vo svojom myslení v knihe O živote a smrti konzervativizmu k myšlienkam, že kapitalizmus predsa len vyžaduje rozvinutú vrstvu gentlemanských patricijov a grunderov (s.20) a videl riešenie i v distributivizme, za predpokladu nižších ziskov. Netreba opomenúť, že i pri všetkých pozitívach, ktoré na kapitalizme Preisner videl, stránil sa buržoázneho myslenia (viď. napr. s. 10).

Môj priateľ vyrukoval s touto definíciou kapitalizmu: "Pod kapitalizmom rozumiem systém, ktorý je v súlade s prirodzenosťou človeka, uznáva základnú úlohu trhu, ľudskej iniciatívy, slobodou človeka a jeho zodpovednosť (za seba a za svojich blížnych)."

Myslel som vtedy a myslím aj dnes, že táto definícia je zámerne extrémne nejasná a podľa mňa prakticky vôbec nedefinuje kapitalizmus, ale je len účelovo napísaná tak, aby umožnila manévrovať tak, že dogmy kapitalizmu (a priateľ mi následne naozaj potvrdil, že kapitalizmus je pre neho dogmatikou, keď odprezentoval svoj názor, že inej cesty ako kapitalistickej vlastne niet) musia byť zlúčiteľné s dogmami Cirkvi - z toho potom aj vyplýva, že takýto "kapitalizmus" by samozrejme nikdy nemohol byť odsúdený pápežmi, čo bolo tvrdenie, ktoré chcel ako presvedčený kapitalista obhájiť.
(Nebudem na tomto mieste rozprestierať širokú paletu argumentov a historických udalostí dokazujúcich, že pápeži sami si boli svojho odsúdenia kapitalizmus ako predĺžnej ruky liberalizmu v ekonómii dobre vedomí, rovnako ako to dokazuje celé sociálne učenie, ktoré sa následne rozvinulo a ktorého centrom sa príznačne stali také sociálne encykliky, ktoré nehovorili priamo o ekonomike, ale o spoločnosti z holistického hľadiska. Nakoniec do rozhovoru s oným kamarátom som ani netušil, že by to niektorí z liberálov i kresťanských popieral. Dokonca ani úpadkoví neokonzervatívci ako Novak, Neuhaus, či Sirrico).

Keď sa však nad touto definíciou zamyslíme a podrobne ju prejdeme, nehovorí nám nič zásadné:
1. systém v súlade s prirodzenosťou človeka - prirodzenosť človeka je počnúc dedičným hriechom padlá a preto samozrejme ekonomický systém, aby bol morálny musí byť v súlade s prirodzeným zákonom, nie s prirodzenosťou človeka, zároveň však odlišovala by takáto definícia kapitalizmus od iných ekonomických systémov ? Vonkoncom nie. Ktorý socialista by chcel tvrdiť, že socialistický systém je v rozpore s prirodzenosťou človeka. Domnievam sa, že hneď v tomto prvom bode nastal problém, nakoľko mi kapitalizmus nepríde o nič človeku prirodzenejší ako socializmus.

2. uznáva základnú úlohu trhu - ktorý ekonomický systém ju neuznáva ? možno v konečnom dôsledku utopická vízia komunistickej beztriednej spoločnosti, ale ani tu by som si nebol celkom istý. Že by ale základnú úlohu trhu neuznávali socialisti ? Myslím, že práve naopak, trh je základom pre "nadstavbu" ich "sociálneho" programu.

3. ľudská iniciatíva a sloboda- odhliadnuc od toho, že tieto pojmy lietajú vo vzduchoprádzne, ako celá definícia, ktoré v konečnom dôsledku je opäť len utopickým konštruktom, máte dojem, že len kapitalizmus uznáva iniciatívu a slobodou človeka za hodnotné. Nevie napokon liberálny ekonóm, že volanie socialistu po rovnosti je len logickým dôsledkom preniesť utopickú ideu slobody do materiálnej polohy. Socializmus samotný je práve volaním po slobode, ktorá má materiálne hľadisko, je dôslednejším rozpracovaním sekulárnej utópie.

4. zodpovednosť - hádam netreba ani komentovať, takmer každý ekonomický systém sa prakticky hlási k zodpovednosti jednotlivca za seba i ostatných, rozdiel je však v miere v akej sa má táto zodpovednosť realizovať a akú má nadopbudnúť materiálnu podobu v reálnom svete.

Celá definícia je teda zlá, lebo dobre nerozlišuje "kapitalizmus" od ostatných ekonomických "systémov". Aký je dôvod predostierať takéto mätúce definície som vysvetlil vyššie.

Skutočný problém je z neschopnosťou dnešných katolíkov, ktorí prijali za svoju vieru kapitalizmus (akokoľvek sa tým redukujú na materialistov, ak priamo nekonajú modloslužbu mamonu) pochopiť, že spoločenská skutočnosť, vrátane tej ekonomickej je širšia ako sú ich sploštené analýzy na gnostickej úsečke kapitalizmus-socializmus, sloboda-totalita, ktoré sú navyše povýšené nad zvyšnú sociálnu realitu a základňa Maslowovho trojuholníku potrieb je zároveň vrcholom ľudského života v ich poňatí.

Prijali za svoje osvietenské liberálne myslenie z 18. storočia a to čo tomu predchádzalo sú schopní len manicheisticky dekonštrovať, keď stredovekých katolíckych filozofov, svätcov a moralistov menia anachronicky na kapitalistov odskutočňujúc to čo skutočne hlásali. Preto tiež z tejto stranyk sofistov, počtárov a ekonómov chýbajú smerom do minulosti zásadné podrobné historické štúdie, aké mala napr. ľavicová historická škola Annales. Prijali katolicizmus, ale premenili ho na svoju potrebu, na svoje posvätné buržoázne myslenie. A každý kto ich kritizuje je ľavičiar a komunista, pretože nevidia, že týmto myslením bolo opovrhované skôr ako socializmus - dieťa brutálneho číreho kapitalizmu - vôbec vznikol. Nie sú ani len schopní pochopiť, v čom kritizujeme a odsudzujeme kapitalizmus, lebo vzorce, paradigmy a kategórie v ktorých myslia sú dielom moderného sekulárneho myslenia na ktorý síce toporne ale neúspechom naťahujú utopický háv svojich predstáv.

Týchto niekoľko myšlienok som potreboval za potrebné predoslať základnej potrebe pri uvažovaní nad ekonomickým životom v spoločnosti z hľadiska, ktoré nás zaujíma, z hľadiska ochrany morálky a mravnosti pred ekonomickým prospechárstvom. Prvým a základným pri ekonomickom živote nie je to, čo si naši liberálni priatelia predstavujú, ale je to podrobenosť spoločnosti láskavej vláde Krista Kráľa. To je základný kameň dobrej ekonomiky a uvážlivých vládcov - myšlienka, ktorá sa tiahne katolíckym učením a nájdeme ju ako v Starom zákone, tak u cirkevných otcov (najmä Sv. Augustín!), ako aj u anjelského doktora. Rozlišovať čo je v hospodárskom živote mravné a nie slúžiť slepým ekonomickým systémom, ktorých základom je šírenie blahobytu. Lebo cieľom ľudského života nie je dosiahnuť majetky a bohatstvo, ktoré mole a hrdza rozožerú, ale nasledovanie Krista a dosiahnutie spásy. Áno, dotýka sa to aj ekonomického života, vrátane pomoci chudobným a zabezpečenie materiálnych predpokladov pre život, to nikto nepopiera, rovnako tak ako nepopiera viaceré pozitívne hodnoty, či skôr momenty, ktoré aj v kapitalizme prítomné sú.

utorok, 2. júna 2009

Antoine Blanc de Saint-Bonnet

Antoine-Joseph-Adolphe Elisée Blanc de Saint-Bonnet, ideový následovník Josepha de Maistre, súputník Ernesta Hella a Léona Bloya, patrí dnes k polozabudnutým veličinám francúzského myslenia 19. storočia. Je to pochopiteľné. Vzhľadom na neutešenú duchovnú situáciu, v akej sa nachádza súčasná Európa, je nepravdepodobné, že by sa jeho kontrarevolučné a ultrakonzervatívne myslenie,ukotvené pevne v katolicizme, tešilo všeobecnej popularite. Jeho úvahy sú v naprostom rozpore s tým, čo nám je vštepované liberálnymi a ľavicovými mocenskými elitami ako politické, sociálne a náboženské „dobro“. Oboznámenie sa s nimi, môže poukázať na autentické konzervatívne myslenie, ktoré je dnes účelovo nahradzované pseudo-konzervatívnym liberalizmom, predstavujúcim v skutočnosti len sublimovanú osvieteneckú revoltu a konzerváciu jej následkov.

Život
Blanc de Saint-Bonnet sa narodil 28. januára 1815 v Lyone, ako potomok dávneho rodu, ktorý bol majiteľom starobilého panstva Saint-Bonnet, nesúceho meno francúzskeho svätca, biskupa zo 7. storočia. Študoval na Lycée de Lyon u abbé Noirota, profesora filozofie, ktorý ho nasmeroval k štúdiu ontológie. Počas štúdia práva v Paríži,1836-1839, spoznal spisovateľov Edgara Quineta a Pierre-Simon Ballanchea, ktorí ho definitívne priviedli k apológii kresťanstva. Publikuje svoju prvú prácu Pojem človeka odvodený od pojmu Boha (1839), ktorá nadchne Victora Cousina a ministra školstva Salvandyho, takže je mu v roku 1844 udelený Kríž čestnej légie. V tomto období prežíva tragickú stratu oboch rodičov, postihnutých dlhodobou a ťažkou chorobou. Píše knihu s názvom O bolesti (1849), ktorá je vydávaná dodnes. V roku 1851 napísal knihu Obnovenie Francúzska a vyjadril v nej svoj odpor k revolúcii z roku 1848. V roku 1861 vydáva prácu s názvom Neomylnosť, pojednávajúcu o pápežskej neomylnosti a zaujme ňou bl.Pia IX.
Po I. vatikánskom koncile u Saint-Bonneta dochádza ku definitívnemu príklonu k tomizmu.
Väčšinu života strávil Blanc de Saint Bonnet na svojom zámku, ktorý bol zničený počas revolúcie v roku 1789. Postupne ho opravoval a reštauroval. Pobýval v ňom s rodinou a svojimi priateľmi, ku ktorým patrili Victor de Laprade, Edgar Quinet, Louis Veuillot, Léon Bloy a maliar Janmot.
Záver jeho života bol poznačený sériou tragických a predčasných úmrtí jeho manželky a dcéry. Zlomený žialom, s radosťou očakával narodenie detí svojej druhej dcéry Márie, ktorá sa vydala za vikomta de Calonne. Tá však taktiež čoskoro umiera.
Zakrátko na to umiera 8. júna 1880 aj Saint-Bonnet, počas písania práce s názvom Láska, ktorá vyšla posmrtne zásluhou jeho sestry Zinaidy. Saint-Bonnet bol posledným mužským potomkom svojho rodu. Jeho bezdetná sestra nevládala spravovať zámok a tak ho ponúkla Katolíckej fakulte v Lyone. Tá ho v roku 1917 odpredala notárovi z Lyonu, ktorého rodina vlastní zámok dodnes.
Diela:
Pojem človeka odvodený od pojmu Boha (1839)
Duch jednoty (1841)
O bolesti (1849)
Oslabenie rozumu (1853)
Neomylnosť (1861)
Skutočná politika (1861)
Základy filozofie (1866)
Obnova Francúzska (1872)
Legitimita (1873)
Veda 18. storočia (1878)
Socializmus a spoločnosť (1880)

Ukážky z diel
I .

Revolúcia
Aby sme sa priblížili k politike, je treba poznať človeka takého, akým je a nie akým má byť, ani takého, akým si ho predstavujeme.
Za naších dní príliš mnoho márnych ideý zamestnáva duchov a príliš málo princípov sa viaže k skúsenosti. Je to tým, že revolúciami boli popretŕhané tradície a história. Preto sa tiež politika stáva dnes takou obtiažnou. Inokedy boli brané do úvahy princípy, dnes aby sme ich znovu zavádzali ...
Ak však veľké princípy aj zmizli pod našimi omylmi a bludmi, sú tu fakty, ktoré bijú všetkým do očí, fakty ktoré nemôže nikto poprieť a ktoré stačia štátnikovi, aby znovu našiel svoje východisko. Z týchto faktov najpozoruhodnejší, najobecnejší, od ktorého ostatné závisia, je istotne tento:
Človek vo svojej prirodzenosti je zasiahnutý zlom: zlo nepochybne potlačilo jeho rozvoj, nakládlo prekážky celej jeho histórii a zhanobilo do určitej miery jeho život občiansky a politický.
Takže, pretože človek je korisťou zla, nie je možné aby sa jeho zákony odvodili z teórie: jeho skvelá prirodzenosť je uveznená pod faktami ...
A práve z dôvodov týchto faktov, z dôvodov prekážok, ktorými sa Pád človeka prieči splneniu prvotného plánu stvorenia, nie je nič nebezpečnejšieho než duch, ktorý rozumuje a priori. Bez ustania chce zaviesť typ človeka buď takého, ako ho videl Rousseau, alebo človeka ešte bližšieho pôvodnému stvoreniu, ktorého racionalistické špekulácie hľadali v hlbinách duše. Číra psychológia však zabíja politiku ...
Tento človek, úplne slobodný, neomylný, osvecovaný priamo lúčom božstva; tento človek, obdarený rozumom a , pretože je slobodný, nadaný neporušiteľnosťou, ktorú ešte zvyšuje jeho zodpovednosť pred Bohom, tento človek, ktorý už neexistuje, zabije človeka, ktorý tu je skutočne, uvrhne Európu do trosiek, zničí národy. Našich uplynulých šesť tisíc rokov, v ktorých sa lopotíme, hľadajúc toho Človeka, volajúc ho z minulosti, alebo z priepastí revolúcii, by nám malo byť riadnou výstrahou.
Každopádne, domýšľavosť vo svojom toku sa búri, že sa stretáva všade s hrádzami a obmedzeniami, ktoré dejiny človeku smutne nakládli; pýcha odmieta zastaviť sa pred faktom zla, ktorý ochromuje jeho úmysly a tvorivosť, a rozmetáva jeho sny. Keby bol rozum čistý, človek by sa neklamal a keby jeho vôľa bola úprimná a pravá, neopúšťal by svôj zákon. Rozum neosobný, pochádzajúci od Boha, zostal by neomylný; sloboda neporušená a priama, pridržovala by sa dobra. Ale stretávame sa s človekom, ktorý je korisťou bludu a zla ...
A tak máme dvoch ľudí: človeka psychológie a človeka skúsenosti! Jeden dokonalý, keď ho pozorujeme v jeho atribútoch; druhý nedokonalý, keď ho pozorujeme v jeho činoch?
Beda! Je to tak! Jeden dokonalý, ak ho pozorujeme samého osebe, čiže takého, akým bol stvorený; druhý nedokonalý, ktorý je korisťou zla, keď ho pozorujeme v jeho skutkoch, alebo tiež taký akým sa stal: ako správne podávajú tradície ...
Ktorý z týchto dvoch ľudí je pravý, ktorý vlastne pretrváva? Či nebolo treba toto vedieť dopredu, skôr než sa začalo stavať na nejakom sne a než sa začala politika zakladať na skutočnom zmätku? Aby sme sa priblížili politike, je treba poznať jej pôvod a cieľ: aby sme znovu zriadili autoritu, je treba označiť jej dôvod a jej práva; aby sme znovu zriadili spoločnosť, je treba poznať jej základy; potom ukázať príčiny Revolúcie, teda skazy. Prečo klamať ďalej ľudí a nechávať ich opovážlivo v poblúznení, ktoré ich vedie do nešťastia? Keď ľudstvo div, že nezahynie, tu nesmieme oživovať úbohé ilúzie, z ktorých pochádza toľko zla. V hlbinách myslenia už nenájdeme skutočného človeka; stretávame ho len v histórii. (Taká je konečne aj metóda, ktorú história sledovala; zachovala fakty a posúdila ich vo svetle toho, čo má byť. Také je tiež hľadisko, na ktorom sú založené všetky politické vedy.) Ten, ktorý bol stvorený, to nie je už ten, ktorého vidíme ...
Práve preto mysle, i málo povznesené, ktoré boli vedené jednoducho faktami, priblížili sa k správnej metóde a boli nimi sťa donesení k správnemu konaniu , buď aby v ňom kráčali spolu s ostatnými, alebo aby k nemu viedli iných ľudí. Mali to, čím sa honosí skromnosť: zdravý rozum a neoceniteľnú skúsenosť. Tí druhí, zamieriac svojím letom do čírej myšlienky, do lona ilúzie, stali sa však milejšími pospolitému ľudu, ktorého bude vždy kormútiť drsná skutočnosť. Skrze to udržali lepšie silu revolúcii a argumenty kacírstiev.

Takéto á priori, takáto teória bude vždy nebezpečím pre ľudí. Obecný odpor k tomu, uspokojiť sa s faktami a ľahké uzávery, ku ktorým sme vždy veľmi pohotoví, priviedli nás zakaždým za hranice možného a pripravujú nám ten dážď omylov, niekedy nevinných, ale často strašných, ktoré bývajú údeľom davu a jeho literátov. Spisovatelia neprestávajú vyčínať okolo štátnika a ustavične s ním zápasia a tlčú ho. Holý rozum, zatemnený Pádom, produkuje, len číre teórie. Zaiste! Je potreba počúvať rozum, ale len tak, aby sme vyhľadávali jeho aplikácie, naznačované skúsenosťou.
Navyše teória ztráca zo zreteľa to, čo je najposvätnejšie v dejinách, tradície, mravy, dobité práva, zákony, pôsobenie Božie na nás. Fakty, ktoré žijú šesť tisíc rokov, ukazujú dostatočne Stvoriteľovu vôľu. Tieto fakty, spolu s ich výkladom, sú celým tajomstvom génia, ktoré je založené na tom, že ich duch chápe stále lepšie a lepšie. Skrze ne je možné brať účasť na samotných skutkoch Božích! Konečne, je známe, že pravé poznanie povahy človeka vedie k zhovievavosti, ako aj k zdravému konaniu v dôležitých veciach. Naopak číra teória vedie k dedukciam fanatika alebo sektára, odtiaľ potom k sprisahaneckým výčinom.
V politike sa celý problém koniec koncov týka človeka: narodil sa dobrým, alebo je podobný skôr prvotnému zlu? Bude sa môcť zaobísť bez obrany a zákonov, alebo bude nútený hájiť politický poriadok, ktorý od počiatku bránil všetky jeho pokroky? Ak sa pýtame dôkladne, tak: nezostáva nič iné, než voliť medzi faktom a utópiou, medzi tradíciou a Rousseauem. Na jednej strane celá história, zákony, králi, ochrana, národy, ktoré mocnejú a mohutnejú vybojovanými právami: prax šiestich tisícročí! Na strane druhej revolúcia, dobro odzbrojené, ako by si bolo isté víťazstvom, hodnoty nechránené, ako by pochádzali od prírody, človek vydaný napospas svojim pudom, ako by všetky boli dobré: storočie pohrôm! Z jednej strany Cirkev a skúsenosť sveta, z druhej strany rojkovia, neskôr lumpovia a zločinci.

Spoločnosť, obzvlášť v poslednom storočí, sa nemohla ubrániť proti Revolúcii, pretože sa zabudla pozrieť pozdĺž jej toku a zavrátiť ju hneď pri jej zdroji. Revolúcia nevyniká géniom; nevedela prijať za svoju ani jednu ideu, aby ňou nebola oslepená. Najprv si príliš nadsadila ideu slobody a to do tej miery, že si splietla slobodu dobra so slobodou zla. A hneď nato ju vidíme oslnenú ideou spoločnosti. Hľa, ako rozpráva Rousseau:
„Kto chce dať národu ústavné zriadenie, musí zmeniť ľudskú prirodzenosť, pretvoriť každého jednotlivca, ktorý sám od seba je dokonalým celkom, v časť väčšieho celku, od ktorého tento jednotlivec dostáva svoj život a svoje bytie; zmeniť povahu človeka aby bola zosilnená. Je treba, jedným slovom, odňať človeku jeho vlastné sily a dať mu také, ktoré by nemohol používať bez pomoci blížneho. Čím sú jeho prirodzené sily viac potlačené, zničené, tým je pevnejšie a dokonalejšie ústavné zriadenie: takže až každý občan nebude ničím, nebude nič môcť, tak vtedy bude možné povedať, že zákonodárstvo je na vrchole dokonalosti.“
Tuto teda naši doktrinári čerpali svoje pojmy! Bolo by neľahké lepšie vystihnúť despotizmus a lepšie vykresliť centralizmus. Nikdy idea nezanechala živšie stopy v mysliach štátnikov.
Je reálne, aby myšlienka, snažiaca sa organizovať národ k takejto jednote, zmierila sa najprv s ľudskou prirodzenosťou, potom s rozmanitosťou obyčajov, miest, vlôh, potrieb a nadobudnutých práv? Chápeme už teraz odkiaľ pochádza despotizmus? Táto utópia, ktorá splodila len biedu a skazu, je zbavená nielen akéhokoľvek historického základu, ale nemôže mať ani žiaden základ rozumový, alebo primeraný našej prirodzenosti.
V takomto štáte by ľudia mali už len akési zjednotené právo, právo plne podrobené panskej právomoci; a potom len, z toho plynúce, všeobecné, uniformné zastúpenie, pre všetky body a všetky záujmy ríše. Parlamentné zriadenie pod zámienkou, aby reprezentovalo krajinu, dokončí čoskoro administratívnu centralizáciu, zničí regionálnu rozmanitosť a privedie nás k pustej a nudnej rovnakosti, proti všetkým zákonom histórie a ľudskej civilizácie. Urovnáva cesty despotizmu, pripravuje mu pevné základy, ba je priam jeho organizovaním ...
Centralizácia a parlamentarizmus, prevádzajúce všetko na rovnaký spôsob, činiace z národa neživú bytosť, skutočne možno privedú zákonodarstvo na ten vrchol možnej dokonalosti, ako si prial Rousseau.
Akonáhle všetci ľudia majú len jedno a to isté právo, tak vyvstane potreba všeobecného zastúpenia. Ale zastupovať každého, to znamená nezastupovať nikoho: a to sa nám práve prihodilo! Keď všetci v štáte majú jedno a to isté právo, tak je treba mať reprezentatívnu vládu. Ale čo vlastne bude reprezentovať, ak nie Rousseauovu tézu? Preto tiež zakúšame už osemdesiat rokov (od franc. revolúcie) na sebe jej následky. Akonáhle sa pretrhne reťaz obyčají a práv nadobudnutých ľuďmi, tak je samozrejme treba utiekať sa k právam Človeka, k tomu právu vynájdenému na to, aby bol človek zotročený. Tu sa potom ľahko spletie zvrchovanosť, ktorá pochádza len od Boha, s potrebami a skutočnými právami, ktoré ľuďom patria. A práve tieto práva ustanovené a vykonávané, sa opúšťajú, aby sa išlo za ich tieňom.
Len si to dobre povšimnite: Revolúcia stavia teóriu práv vrodených proti vykonávaniu práv vybojovaných a takých, ktoré by patrili ľuďom; inak povedané, teória fatality namiesto slobody! Následne chce nahradiť všetky tieto tzv. vrodené práva zastupiteľstvom, ktoré má poslúžiť každému ...
Videl niekto niekedy dokonalejšie kaukliarstvo? Hladať domnelé práva, práva zbavené zásluhy, útočiť takto na človeka a na majetok v jeho princípoch, až v jeho podstate, nie je to zvláštne, keď sa predtým hovorilo o našej slobode? Ako málo bol pochopený vysoký význam ľudskej prirodzenosti!
Ako sa len história vzpiera tejto utópii! Tu na zemi sú všetky práva nadobudnuté, všetko je u človeka zásluhou. Nikto mu nemôže dať ani pokrok, ani šťastie, ani moc: pretože všetko je plodom jeho skutkov, jeho diel! Všetko, aj hodnota, aj táto rastlinná pôda, ktorú nie je možné zúrodniť a udržať v plodnosti inak, iba ľudským potom. Veď to tak určil sám Boh, tu v tomto slzavom údolí ...
Čože to chcete?! Tento zázračný tvor, ktorým je človek, by mal za všetko ďakovať len svojmu zrodeniu, totiž svojmu stvoreniu a ako dobytok byť v putách fatality? Čože!? Človek, že nie je ničím v príčine svojho bytia, nie je už súčinným na svojom osude, nie je už k obrazu Božiemu? A práve na túto ušľachtilú a zázračnú slobodu, túto podobnosť s Nekonečnom Revolúcia zabudla. Načo sa inak dotýkať takých otázok, ak sa nedá vystúpiť na vrchol princípov? Naša mravná sloboda nám vtláča čosi z božskej prirodzenosti a je potrebné, aby bolo dopriate takejto slobode rozvitie do všetkých sfér, ktoré sú človeku tu dole dostupné.
Rovnosť si podrobuje hovädá a zásluha vynáša človeka! Boh nevnucuje nič, ani pravdu, ba ani milosť. Práva človeka, podobne ako jeho hodnoty, sa viažu k jeho slobode, viažu sa k zásluhe, k evanjeliovému zákonu inteligencií, zákonu založenému na zemi a pre Nebo, ktoré násilníci uchvacujú ... Človek sa povznáša na tejto zemi len potom svojho čela; z neho plynú jeho šľachtické tituly. Často vo svojej slabosti dychtí po tom, aby všetko dostal: ale Boh svojim výsostným rozhodnutím chce, aby si všetko zaslúžil ... To je vznešená podobnosť so šľachtickým právom.
Áno, človek by chcel všetko dostať: hľa, prečo mu Revolúcia, krutým podvodom, sľubuje všetko dať! A preto je potrebné aby požadovala delenie práv a delenie hodnôt, inak povedané, zahladenie zásluh, zahladenie človeka! Pýcha v prvom dni Stvorenia chcela okradnúť Nebo; dnes by chcela olúpiť ľudstvo o civilizáciu. Problém je rovnaký vo všetkých končinách tohto sveta. Nič sa v človeku nezmenilo; stále si zamieňa morálnu slobodu za pýchu. Ale Boh natiahol tento svet ako rebrík, k nebu: spoločnosť, morálka, vlastníctvo, právo, všetko speje jedným smerom; a aké je to múdre a vzešené!
Revolúcia ničí pojem práva v samotnom človeku a ničí človeka až do jeho podstaty. Ach, ako civilizácia s nami nakladala dôstojnejšie! O čo ušľachtilejšie zostrojovala a budovala ľudstvo, než ako to robí táto utópia. Počas šiestich tisícročí nám ukazuje história všade posvätný sad zásluh, mravov, cností, zákonov, nadobudnutých práv, korunujúcich rodiny, plniac ríše slávou. O čo je dôstojnejšia než Revolúcia, ako sa ukazuje byť na úrovni človeka, stvoreného byť slobodným a zásluhami sa dobrať k zveľadeniu, človeka, ktorý je plodom svojej skutkov!
Nič by túto civilizáciu nedokázalo nahradiť. Človek musí byť úplný v lone spoločenskej jednoty. Rodina, obec, kraj, čo môže byť primeranejšieho dejinám, politike, povahe a dôstojnosti človeka!
Vo všetkých veciach nám Revolúcia prináša nižšie idey než tie, ktoré svet mal. Jej úspech predstavuje akési zmenšenie, schudobnenie ducha a rozumu človeka. Jej víťazstvo by bolo pádom modernej civilizácie, núteným návratom k civilizácii starovekej, len vyzdobenej novými pojmami. A pod týmito všelijakými menami sa nachádza tento obsah: základné zákony štátu, na ktorých uplatnenie nikdy nedôjde, ustavičné hádky, znemravnenie, neposlušnosť, rozpustilosť, pustošenie, následkom toho potom potláčanie pustošiteľov, lúpenie v medziach zákona, exekúcie a ustavičné stíhanie, skaza a vpády ...
Ako len Revolúcia ťaží zo súčasného oslabenia myšlienky a rozumu vo všeobecnosti! Stavia všade falošnú slobodu proti slobode pravej, falošné právo proti právu skutočnému, falošné bohatstvo proti bohatstvu pravdivému, falošného človeka, falošný ľud, falošnú Spoločnosť, proti človeku skutočnému, Spoločnosti pravdivej! Chce rodinu, obec, pokrok, ktoré nie sú pravou rodinou, pravou obcou, pravým pokrokom (zlepšením)! Zničí človeka, zničí rodinu, zničí vlastníctvo, zvrchované slobody, skutočné práva ... My hájime právo! My sme v slobode!
Sloboda nesie v sebe hodnotu, o ktorej nevedia tí, čo sa vydávajú za jej obhájcov. Keď je človek neschopný pochopiť alebo myslieť, kiež by aspoň uveril!




utorok, 19. mája 2009

Katolíci zadního voje


Napísal Georges Bernanos

U příležitosti nedávného a velmi zbytečného štvaní v Temps Présent jistý přítel, křesťanský demokrat, uznal za dobré připomenouti mi nikoli bez hořkosti články, jež o mně kdysi uveřejňovaly podzemní časopisy jeho strany. Má vděčnost k těmto šlechetným spolubratřím nemůže mi zabrániti, abych neupozornil svého milého dopisovatele, že mne tehdy nechválili jakožto křesťanského demokrata, protože jsem se nikdy za křesťanského demokrata nevydával. Ba mám-li mluviti jasně, cítím se méně než kdy jindy spůsoben, abych se jím stal. Myslím, že bych tím znásilnil svou přirozenost. V tomto přiznání není, věřte mi, žádného zraňujícího úmyslu ani vůči křesťanským demokratům ani vůči mému slavnému spolubratru panu Mauriacovi, který byl kdysi jejich výmluvným chvalořečníkem. Nikdo nepochybuje o dobrých úmyslech pana Mauriaca; člověk by byl spíše pokoušen obávati se, aby se nakonec nezhroutil pod jejich tíží.

Je možné, že se lidé v žalostném zmatku těchto posledních let poctivě mýlili pokud se týče mé osoby. Běda! Což není spisovatel vždy nějakým spůsobem vydán na milost a nemilost kterémukoli pitomci, který si myslí, že ho zná, protože špatně přečetl jeho knihy? Kdo má mé knihy, může si s nimi dělat co chce, ale to neznamená, že by proto měl právo také se mnou si dělat co by chtěl. Na příklad to, že jsem napsal Veliké hřbitovy ve svitu měsíce a řekl, co si myslím o bílém teroru na Majorce, zřejmě neopravňuje komunisty, aby mi poklepávali na rameno, jako bychom byli společně páchali násilnosti a svatokrádeže v Barceloně. Protože jsem křesťan a miluji chudé, z toho ještě nikterak neplyne, že bych se měl dát zapsat u přátel pana Mauriaca. Ostatně člověk schopný takto upřímně vyznat, že miluje chudé, mohl by jim způsobit jen nepříjemnosti. Od nynějška jest jen jediný způsob, jak milovat chudé, totiž být marxistou, a pod ironickým pohledem mladého levicového intelektuála věru málokdo z nás by se ještě bez uzardění odvážil vykoktat jméno svatého Vincence Paulánského. Každý teď ví nebo věru měl by vědět, že chudí nepotřebují lásky, nýbrž spravedlnosti a že mají právo považovat lásku, je-li už někdo tak drzý a projevuje jim ji, za jakési pokoření snižující ne méně nežli formalita zpropitného. Na jejich zdraví! Na vaše zdraví, milí chudí! Až bude na světě už jen spravedlnost, nedám mnoho za vaši kůži. Za svou ostatně také ne.

Děkuji časopisu Temps Présent, že mi poskytl příležitost, abych mohl napsat, že nemám v úmyslu dát se zařadit mezi křesťanské demokraty. K čemu by byla taková námaha? Komu by to prospělo? Je pravda, že jistý počet dobrých lidí, kteří už více méně vědí, na čem jsou v té věci, si ještě dělá illuse o slově demokracie, protože sej im zdá, že jest ještě v módě. Ale posledním stupněm porušenosti nějakého slova je právě to, že může sloužit komukoli, a obávám se, že slovo demokrat bude brzy náležte mezi takováto slova. Pan Ford přikládá velikou důležitost tomuto pseudonymu, pan Stalin rovněž se ho drží, pan Maritain se ho dovolává ve jmému svatého Tomáše, a při mém nedávném odjezdu z Ameriky, jistí španělští jesuité, až dotud tak zanícení pro frankismus, že dvanátcihodinový pobyt v lednici sotva by je mohl zchladit, začínali se ho už, ač nesměle, rovněž dovolávat. Já tedy pro svou osobu ho odmítám. To mi kromě mnohých vzácnějších výhod umožní, podívat se milému panu Hervéovi vždy do očí a odepřít mu své papíry. Nemám papírů; tím hůře pro policii! A když už jsme u této otázky občanských rejstříků, nemyslíte, že demokratický křesťan by znělo lépe nežli křesťanský demokrat? Jako by křesťan směl být pouhým přílepkem demokrata! Ale k čemu budou zítra takovéto žertíky? Pan Stalin není o nic více demokratem nežli křesťanem; budete tedy odklizeni ať už jako demokraté nebo jako křesťané. Já dávam přednost tomu, být odklizen jako křesťan; bude to prostší a jasnější.

A když už jsme u těch přívlastků, jakým právem se tak nazdařbůh užívá jména katolík předvoje? Levicoví nebo krajně levicoví katolíci se mi vždy zdáli být nejzazším zadním vojem, neřku-li opozdilci Marxova pokolení na cestě do zaslíbené země. Ostatně já přece viděl, jak se rodila křesťanská demokracie, zároveň se Sillonem, a že vypučela z ctihodného kmene liberálního katolicismu; od Lamennaise se nejde přes pana de Falloux. Tyto skromné výhrady budou se bezpochyby panu Mauriacovi zdáti svatokrádežemi, neboť je-li pravdou, jak ujišťuje, že úkolem Republikánského lidového hnuti (M.R.P.) jest „navrátiti Pána zástupům, kteří ho ztratili, kteří nevědí, kam ho položili a kteří ho hledají,“ pak už bychom měli právo býti křesťany jedině podle vzoru pana Fr. Gaye. Já však se zatím raději přidržím svého způsobu. Mám ho z tradice, která zřejmě není tradicí přátel páně Mauriacových, ale nebudu nikdy nakloněn nechat tuto tradici snižovat ať kýmkoli.

Preklad: Gabriel Florian, in: Archy 1948

streda, 29. apríla 2009

"70"



V apríli 1939, presne pred 70 rokmi, definitívne zvíťazili katolícke a vlastenecké sily Španielska, pod vedením generála Franca, nad ľavicovými a liberálnymi hordami, plieniacimi počas štyroch rokov boľševickej luzo-vlády pyrenejský poloostrov. Trpká príchuť tohto výročia spočíva v tom, že vlastne niet čo oslavovať: súdruhovia v konečnom dôsledku zvíťazili. Nevďační a mierne degen-euro-vaní Španieli sa odmenili bojovníkom, ktorí ich zachránili pred osudom sovietskych otrokov, tak, že vyvrhujú exkrementy svojich zbabelých duší, poháňaných vozíčkami supermarketov a kolesami štvordverových miláčikov, na hroby hrdinov. Ľuďom, ktorí vedia o boľševizme trochu viac, ako nejaká americká basketbalová vytlieskavačka zo študentského kampusu po zhliadnutí latino-lovera Beninga del Tora v roli Che Guevaru, je jasné od čoho boli zachránení súčasní voliči súdruha Zapateru a čo by sme im v duchu hesla: čo komu milé, aj odpola hnilé, zaiste radi dopriali. Bohužiaľ, rady tých, ktorým to nie je jasné sa neustále, pod tlakom ľavicovo-liberálnej propagandistickej mašinérie, rozširujú. Do tohto mora hlúposti vtekajú rieky, riečky a potoky všetkých smerov, smer katolícky nevynímajúc. A tak sme v rámci katolíckej modernistickej schizofrénie svedkami beatifikácie 498 katolíckych mučeníkov, utýraných dvojnohým dobytkom a zároveň sme strašení strašným, 1,6 m vysokým, strašidlom Franciscom Francom. Nevďak? Hlúposť? Naivita? Asi zo všetkého niečo.

Aby sa pokrokoví katolíci nezabúdali dopredu pokrokovo tešiť na to, čo ich čaká od ich progresívnych kamarátov, ktorým svojou tolerantnou predúplavicovosťou pomáhajú do dúhového sedla, tak som si dovolil urobiť malý selektívny súpis, niektorých anarcho-boľšo-ľavo-librálnych radovánok, z revolučného Španielska tridsiatych rokov. Podľa dokumentov, ktoré spracoval historik Antonio Montero, v oblasti, kde pôsobila ľavicová republikánska vláda, bolo zničených 22 000 kostolov, zavraždených 6 783 kňazov a rehoľníkov, 13 biskupov a tisíce veriacich kresťanov, ktorí sa neprestali verejne hlásiť ku svojej viere. Na zverejnenie týchto krvotočných lapálii, sa nedostáva v bežných médiach akosi miesta. Snáď pre záplavu správ o iných historických ukrutnostiach vesmírneho dosahu, pri ktorých tiekla krv vznešenejšia a smútkuhodnejšia než katolícka. Nájduc si túto škáročku na mediálnom trhu s radosťou oznamujem, že už v roku 1936:

- biskup v Siguenze bol vodený nahý po meste a následne zastrelený

- biskup Salvi Huix z Lerdy a spoluvezni kňazi Gortecaus, Ring, Lamolla, bratia Macarullovci, Fabregas, Farreri, Aymeto a iní si museli vykopať jamu a boli následne zastrelení. S nimi laici: Lapez Pina, Casimir Sangenis, Joan Rovira Roure, Ignaci Morera

a 16- ročný chlapec Pené, u ktorého našli slohovú žiacku prácu v nemčine, z čoho usúdili,

že sú to nacistické dokumenty

- v Taragone upálený za živa dr. Borrás, sekretár kardinála Vidala y Barraguer. Ďalej

zastrelení kňazi: Pau Rosseló, profesor semeinára, Juan Morava, dr. Campany profesor,

Antoni Fuster, Parera správca nemocnice. Laici Angel Roset inšpektor školstva a jeho

švagor Vidiella obvinený z toho, že „darovali šaty chudobným deťom idúcim na prvé sv. prijímanie“

- zavraždení kňazi z Vicho: dr. Lladó, prvý kanovník; dr. Serra Jordi, gen. vikár-umučený

dr. Ordei, profesor seminára; dr. Moles, kanovník; dr. Clára; dr. Marti, kanovník, P. Verdaguer, básnik a spolu s nimi mnoho mníchov a kňazov; laik Miralpeix, brat predstavenej sestier tretieho rádu, ťažko chorý, musel vstať z lôžka a bol zastrelený;

- v Rubi zavraždili kňaza dr. Jose Guardieta, vydavatela časopisu Endavant;

- vo Falaste mučili a zavraždili rektora a dvoch kaplánov

- v Pobla de Segur bol zavraždený kňaz P. Tapies

- v Mataró zavraždili dr. José Samsó, farára kostola P. Márie

- v Bellmunde del Priorat milicionári vyviedli kňaza s jeho gazdinou a predvádzali ich sobáš v kostole

- vo Vilafranca del Panadés bolo zavraždených 18 kňazov

- v Olote 25. júla 1936 mučili a zavraždili kňazov: pátra Felixa Farr, vyzliekli donaha na námestí, poliali petrolejom a zapálili; pátra Mira, farára z Cot, redaktora La Tradício Catalána; pátra Boneta, správcu sv. Jakuba v Llierca; pátra Jasepa, kaplána chrámu P. Márie z Tury; pátra Vincenta de Besalú; pátra Timoteu de Palafrugell; pátra Sastra, ktorý pred zastrelením od mučenia zošalel; zavraždení laici: Manuela Serra z Lligy, riaditeľa dielní na výrobu náboženských obrazov; továrnik Rodó a jeho dvaja bratia; Ramon Deu, lekárnik;

- farár z Tordera bol zastrelený spolu so sedliakom, ktorý mu poskytol úkryt;

- v San Esteban Sasroviras upálili farára na hranici navŕšenej zo sakrálnych predmetov;

- v Palafrugell farár zošalel pri pohľade na zverstvá milicionárov a následne bol zastrelený;

- v Lloret de Mar milicionári rabovali kostol a v snahe dozvedieť sa kde sú cennosti mučili kňaza tak, že zošalel, následne zastrelili;

- vo Valls opekali kňaza pomaly na ohni a počas mučenia pred ním popravovali dvadsiatich odsúdencov;

- Do saleziánskeho domu vo Valencii, ktorý v noci ostreľovali guľomety, 22. júla 1936 na úsvite vtrhli milicionári. Práve sa v ňom konali duchovné cvičenia, ktoré viedol provinciál don Jozef Calasanz, jeden z prvých španielskych saleziánov. Don Calasanz s ďalšími tromi spolubratmi musel vystúpiť na kamión. Zrazu zahrmel výstrel a don Calasanz povedal:
,Bože môj!‘ a mŕtvy padol do kaluže krvi.

Milicionári uväznili a popravili aj dona Antona Martína, direktora saleziánskeho domu vo Valencii, dona Recareda De Los Rios, dona Jozefa Gimenéza, dona Juliána Rodrígueza, spolubrata laika Augustína Garcíu, ktorí boli zatvorení v tom istom väzení. Vyviedli ich von z mesta, postavili do radu k živému plotu a barbarsky pozabíjali.
Don Sergius Cid cestoval v Barcelone električkou. Niektorí milicionári ho sledovali, pretože mali podozrenie, že je to kňaz. Chytili ho za rameno, z vrecka mu vytrhli ruku, v ktorej mal ruženec, a za jazdy ho vyhodili z električky. Don Cid narazil na stĺp osvetlenia a na následky zranení zomrel.

V Barcelone sa stala udalosť, o ktorej rozprával don Ján Canals: „Dcéry Márie Pomocnice sa zišli v Kolégiu svätej Doroty a mali možnosť loďou odísť do Talianska, ale sestra Carmen Morenová a sestra Amparo Carbonellová nechceli odísť, pretože ošetrovali jednu sestru, ktorá bola po operácii. Všetky tri uväznili. Keď ich vypočúvali, chorú sestru prepustili a tie dve ošetrovateľky zastrelili.“

- v Madride zavraždili bl. Enrique Sáiz Aparicia SDB a ďalších 62 mučeníkov, ktorí boli beatifikovaní v roku 2007: Félix González Tejedor SDB; Germán Martín Martín SDB; José VillanovaTormo SDB; Pío Conde Conde SDB; Miguel Lasaga Carazo SDB; Andrés Jiménez Galera SDB; Luis Martínez Alvarellos SDB; Juan Larragueta Garay SDB; Pascual de Castro Herrera SDB; Virgilio Edreira Mosquera SDB; Francisco Edreira Mosquera SDB; Pedro Artolozaga Mellique SDB; Manuel Borrajo Míguez SDB; Justo Juanes Santos SDB; Heliodoro Ramos García SDB; Esteban Vázquez Alonso SDB; Pablo García Sánchez SDB; Valentín Gil Arribas SDB; Anastasio Garzón González SDB; Francisco José Martín López de Arroyave SDB; Ramón Eirín Mayo SDB; Juan de Mata Díez, laik; Salvador Fernández Pérez SDB; Sabino Hernández Laso SDB; Andrés Gómez Sáez SDB; Carmelo Juan Pérez Rodríguez SDB; Esteban Cobo Sanz SDB; Manuel Martín Pérez SDB;
Teódulo González Fernández SDB; Victoriano Fernández Reinoso SDB; Florencio Rodríguez Guemes SDB; Dionisio Ullívarri Barajuán SDB; Mateo Garolera Masferrer SDB; José María Celaya Badiola SDB; Nicolás de la Torre Merino SDB; Emilio Arce Díez SDB; Antonio Cid Rodríguez SDB; Juan Codera Marqués SDB; Tomás Gil de la Cal SDB; Higinio de Mata Díez SDB; Federico Cobo Sanz SDB; Antonio Torrero Luque SDB; Antonio Fernández Camacho SDB; Manuel Fernández Ferro SDB; Juan Luis Hernández Medina SDB; Antonio Rodríguez Blanco, diecézny kňaz; Bartolomé Blanco Márquez, laik; José Limón Limón SDB; Antonio Enrique Canut Isús SDB; Miguel Molina de la Torre SDB; Pablo Caballero López SDB; Antonio Mohedano Larriva SDB; Francisco Míguez Fernández SDB; Félix Paco Escartín SDB; Antonio Pancorbo López SDB; Honorio Hernández Martín SDB; Tomás Alonso Sanjuán SDB; Esteban García García SDB; Rafale Rodríguez Mesa SDB; José Blanco Delgado SDB; Teresa Cejudo Redondo, laička;


- dňa 9. augusta 1936 v Babastre bl. Zefirína
Jiménez-Malla a bl. biskupa Florentino Asensio Barrosa spolu s ďalšími väzňami odviezli na nákladnom aute na miestny cintorín. Tam ich všetkých zastrelili a hodili do spoločného hrobu. Historik Antonio Montero uvádza, že celkovo zatkli a zavraždili v Babastre 113 kňazov z 139 tam žijúcich. Umučených bolo ďalej 51 klaretinských misionárov, celý kláštor s 18 bebediktínskymi mníchmi a 8 piaristických pátrov, ktorí žili v oblasti a spravovali školu.

- zoznam zavraždených augustiniánov beatifikovaných v roku 2007:

Rodríguez Alonso, P. Avelino * 1879 Santiago de Millas. (León); † 1936 Paracuellos
Abia Melendro, Fr. Luis * 1919 Abia de las Torres. (Palencia); .† 1936 Paracuellos (Madrid)
Alcalde González, P. Benito * 1883 Villayermo. (Burgos); .† 1936 Paracuellos (Madrid)
Alonso Fernández, P. Pedro * 1888 Faramontanos de Tábara; (Zamora) † 1936 Ctra. Valencia (Madrid)
Alonso López, Fr. Ramiro * 1915 Pozuelo de Tábara. (Zamora); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Alonso Ruiz, P. Florencio * 1889 Osorno. (Palencia); † 1936 Santander (Cantabria)
Álvarez Melcón, P. Bernardino * 1903 Rosales. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Álvarez Rego, P. Manuel * 1908 Sésamo . (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Arconada Merino. P. Dámaso. * 1904 Carrión de los Condes.(Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid(
Arribas Palacio, P. Lorenzo * 1880 Arconada de Bureba. (Burgos) † 1936 Ctra. Valencia (Madrid)
Arriaga Anduinza, Fr. Antonio Mª * 1903 Busturia. (Vizcaya) † 1936 Finca El Tomelloso (Madrid)
Astorga Diez, P. Antolín * 1906 Aguilar de Campoo. (Palencia) † 1936 Belinchón (Cuenca)
Baldajos Pérez, Hno. Juan * 1872 Palencia. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Barba Chamorro, P. Felipe * 1873 Pozo Antiguo. (Zamora); † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Blanco Álvarez, Hno Luís A. * 1888 Ayoo de Vidriales. (Zamora) † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Calle Franco, Fr. Bernardino. * 1916 Itero Seco. (Palencia) † 1936; Paracuellos
Calleja del Hierro, P. José A. * 1901 Melgar de Fernamental. (Burgos) † 1936 Belinchón (Cuenca)
Camino Noval, P. Emilio * 1877 Valdesoto. (Asturias); † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Carvajal Pereda, Fr. Pedro J. * 1912 Peñacastillo. (Cantabria); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Cerezal Calvo, P. Miguel. * 1871 Palencia. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Cernuda Febrero, P. Eugenio. * 1900 Zaratán. (Valldolid); † 1936 Santander (Cantabria)
Cuesta Villalba, Fr. Víctor. * 1917 Mantinos. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Dalmau Regas, Hno. José Mª. * 1886 Calella. (Barcelona); † 1936 Paracuellos
Diez Fernández, Fr. Nemesio. * 1911 Prioro. (León) † 1936 Paracuellos (Madrid)
Diez García, P. Anastasio . * 1877 Quintanilla Vivar. (Burgos); † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Esnaola Urteaga, P. José . * 1893 Idiazábal. (Guipuzcoa); † 1936 Leganés (Madrid)
Espeso Cuevas, P. Matías * 1901 S. Martín de Valdetuéjar (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Fariña Castro, P. José Agustín. * 1879 Valladolid. (Valladolid); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Formigo Giráldez, P. Manuel * 1892 Paos Hermos. (Orense); † 1936 Málaga
Fuentes Puebla, Fr. Francisco. * 1916 Buenavista de Valaldavia.(Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Gaitero González, P. Víctor * 1871 Valdemora. (León) † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Gando Uña, Fr. José * 1910 Villageriz de Vidriales.(Zamora); † 1936 Paracuellos (Madrid)
García Ferrero, P. Joaquín. * 1884 Morales de Valverde. (Zamora); † 1936 Paracuellos (Madrid)
García de la Fuente, P. Arturo. * 1902 Madrid. (Madrid); † 1936 Paracuellos (Madrid)
García González, P. Senén * 1905 Villarín. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
García Rubio, Fr. Nemesio * 1912 Vegapujín. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
García San Román, P. Claudio J. * 1904 Puebla de Sanabria. (Zamora); † 1936 Santander (Cantabria)
García Suárez, P. Esteban . * 1894 Canales. (León) † 1936 Paracuellos
Garnelo Álvarez, P. Benito * 1876 Carracedo del Monasterio.(León) † 1936 Paracuellos
Gil Leal, P. Gerardo . * 1871 La Vid. (Burgos); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Gómez Alvaro, P. Epifanio * 1874 Lerma. (Burgos); † 1936 Santander (Cantabria)
Guerrero Prieto, Fr. Marcos . * 1915 Fuente Encalada de Vidriales.(Zamora);. † 1936 Paracuellos (Madrid)
Gutiérrez Arranz, P. José * 1883 Zuzones. (Burgos); † 1936 Belinchón (Cuenca)
Gutierrez Calvo, Hno. Luis * 1888 Melgar de Abajo. (Valladolid); † 1936 Málaga
Hompanera París, Hno. Diego * 1915 Muñeca. (Palencia); † 1936 Málaga
Iturrarán Laucirica, Fr. Miguel * 1918 Marquina.(Vizcaya); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Lanero Villadangos, P. Froilán. * 19l0 Villdangos del Páramo. (León); † 1936 Ctra. Valencia
Largo Manrique, P. Jesús * 1912 Calzada de los Molinos.(Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
López García, Fr. Leoncio * 1902 Tordomar. (Burgos); † 1936 Santander (Cantabria)
López Piteira, Fr. José * 1913 San José de Arroyo. (Cuba); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Malumbres Francés, P. Constantin * 1872 Guaza de Campos. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Marcos del Río, P. Francisco * 1874 Lodoso. (Burgos); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Marcos Reguero, Hno. Ricardo * 1891 Villanueva de las Manzs. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Marcos Rodríguez, Fr. Julio * 1914 Carrizal. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
María Fincias, Fr. Julio * 1916 Sta. Eulalia de Tábara. (Zamora); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Martín Mata, Fr. Román * 1918 Buenavista de Valdavia. (Palenc); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Martínez Antuña, P. Melchor * 1887 San Juan de Arenas. (Asturias); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Martínez Ayuela, P. Jacinto * 1882 Celadilla del Río. (Palencia); † 1936 Cuenca
Martínez Ramos, P. Pedro * 1902 Figueruela de Arriba. (Zamora); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Mediavilla Campos, Hno. Isidoro * 1915 Villasur de Ciera. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Merino Merino, P. Heliodoro . * 1901 Puebla de Valdavia (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Merino Vegas, P. Fortunato * 1892 Itero Seco. (Palencia); † 1936 Málaga
Mier Francisco, P. Nicolás de * 1903 Redondo. (Palencia); † 1936 Cuenca
Monedero Fernández, P. Juan * 1881 Roa. (Burgos); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Montes Fernández, P. Severiano. * 1887 S. Julián de Bimenes. (Asturias); † 1936 Caldas de Oviedo (Asturias)
Noriega González, Fr. José * 1915 Barriosuso de Valdavia.(Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Olaso Zabala, P. Gabino * 1869 Abadiano. (Vizcaya); † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Pajares García, P. Samuel * 1907 Roscales de la Peña. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Pascual Mata, Hno.Gerardo * 1915 Cerezal. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Peque Iglesias, Fr. José * 19l5 Rosinos de Vidriales. (Zamora); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Pérez Andrés, Fr. Marcos * 1918 Villasarracino. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Pérez García, Fr. José Antonio. * 1918 Villapodambre. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Pérez Rodríguez, P. Juan * 1887 Andavías del Pan. (Zamora); † 1936 Santander (Cantabria)
Pérez Santos, P. Ángel * 1877 Villaherreros. (Palencia); † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Polo García, P. Cipriano * 1880 Mayorga. (Valladolid); † 1936 Fuente la Higuera (Valencia) 0 Ramos Villafruela, Hno. Luciano * 1884 Villahoz. (Burgos); † 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Renedo Martino, P. Agustín * 1870 Baños. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Revilla Rico, P. Mariano * 1887 Buenavista de Valdavia (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Revilla Rodríguez, Hno. Ubaldo * 1885 Buenavista de Valdavia. (Palencia); .† 1936 Fuente la Higuera (Valencia)
Rodrigo Fierro, P. Sabino * 1874 Cerezal. (León); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Rodríguez González, P. Benito * 1873 Armellada. (León) † 1936 Paracuellos (Madrid)
Rodríguez Gutiérrez, P. Conrado * 1901 Villanueva de la Peña. (Palencia) † 1936 Paracuellos (Madrid)
Ruiz Salvatierra, Fr. Lucinio * 1915 Villanueva de Odra. (Burgos) † 1936 Paracuellos (Madrid)
Ruiz Vallejo, P. Vidal * 1892 Carrión de los Condes. (Palencia); † 1936 Gijón (Asturias)
Sánchez López, Hno. Macario * 1884 Hoyocasero. (Avila) † 1936 Paracuellos (Madrid)
Sánchez López, Hno. Tomás * 1890 Hoyocasero. (Avila); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Sánchez Sánchez, P. Juan * 1882 Diego Álvaro. (Avila); † 1936 Paracuellos
Sandín Miñambres, P. Primitivo * 1893 Santibáñez de Tera. (Zamora) † 1936 Ctra. Valencia
San Román Fernández, P. Miguel. * 1879 Tábara. (Zamora); † 1936 Santander (Cantabria)
Serra del Chorro, P. Enrique * 1899 La Barraca. (Valencia) † 1936 Belinchón (Cuenca)
Simón Ferrero, Fr. Pedro * 19l6 Fuente Encalada de Vidriales.(Zamora);† 1936 Paracuellos (Madrid)
Suárez Valdés, P. Luís * 1874 Ciaño. (Asturias); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Terceño Vicente, Fr. Dionisio * 1912 Congosto de Valdavia. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Valle García, Fr. Máximo * 1915 Villanueva de Abajo. (Palencia); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Varga Delgado, P. Pedro de la * 1904 Valladolid. (Valladolid); † 1936 Paracuellos (Madrid)
Velasco Velasco, P. Benito * 1884 Arroyal de Vivar. (Burgos) † 1936 Paracuellos (Madrid)
Villarroel Villarroel, P.Balbino * 1910 Tejerina. (León); † 1936 Paracuellos Madrid)
Zarco Cuevas, P. Julián * 1887 Cuenca. (Cuenca); † 1936 Paracuellos (Madrid)

- v Ripoll boli zavraždení týto kňazi: páter Ragné, konzervátor folkloristického múzea; páter Torrents, kaplán kláštora; Satenach, riaditeľ obecnej školy; Cabaleria organista z kláštora;

- v Rases zavraždili farára Francisca Fauclaru a jeho dvoch kaplánov;

- v Barcelone zavraždili pátra Federica Museta, organistu a riaditeľa zboru v chráme Santa Maria del Mar, ktorý počas Medzinárodnej výstavy v Barcelone roku 1929 bol organistom Palaáca misií;

-v Barcelone zavraždili tarrandonského kardinála arcibiskupa Francisca Vidala z Baraquera;

- v Barcelone zavraždili v prvý týždeň revolúcie: J. Hogueta, kaplána chrámu Josepets; Ramona Maaeaggura, kaplána Nepoškvrneného počatia v Sabadell; pátra Alfonsa Ramireza, spolupracovníka Katalánskej biblickej spoločnosti a literárneho riaditeľa nakladateľstva Eugenio Subirana; pátra Gila Paréa, kaplána a kustóda chrámu Sagrada família, spolupracovníka architekta Gaudího;

- nórsky konzul v Barcelone Ferdinand Muller, ktorý si najal kňaza na výchovu syna, sa musel pozerať ako ho odviedli, napriek tomu, že bol na nórskom území konzulátu a okamžite vonku zastrelili;

- vdova Colayová v Barcelone, matka ôsmich detí-robotníkov, členov revolučnej C.N.T. mala posledného syna kňaza. Ten sa ukryl u matky. Milicionári ho našli, matku zamkli a kým v zúfalstve búchala na dvere, zatrelili ho. Jeho brat, milicionár, zošalel.

- benediktíni z republikánmi zabaveného kláštora Motserrat zavraždení v Barcelone: José Maria Fontseré; Domingo Gonzáles; Juan Poca; Ambrosio Busqueta; Placido Felin; Eugenio Eraukin y Aramburu; Ignacio Guilá; Luis Palaciola; Veremundo Boquer;

- benediktíni z Montserratu zavraždení v Molins de Rey: Francisco Sancher; Leonardo Mesters; Bernardo Limeón; zavraždení v Taragone: Elise Salomon; Odon Querol; zavraždení v Pedralbes: Martín Canys; Ambrosi Caralt; Useal Ferrer;

- pekára Placida Armengola z Bolanovy, ktorého syn bol kňazom, podozrievali, že sa u neho tajne slúži svätá omša. Zavraždili ho spolu so ženou, tromi deťmi a učňom.

- v Tarrase zavraždili notára Franciaca Badina;

- v Rabasaade pri Barcelone bola matka Dominga Fosses a 4 terciárky dominikánskeho rádu znásilnené a zavraždené;

- v kláštore Dobrého Pastiera na „Diagonale“ v Barcelone, kde bol ústav pre výchovu dievčat, boli chovankyne aj rehoľné sestry znásilňované opitou luzou, po obsadení kláštora milicionármi;

- v Barcelone vykopali milicionári z hrobov kostry a múmie mníchov a rehoľníc a vystavili ich na ulici v groteskných postojoch;

- v Barcelone milicionári pribili 30 nacionalistických vojakov na kríže a nechali ich plávať po mori;

- v Bracelone popravili Riccarda Zamorru, brankára národného furbalového tímu a spolu s ním najlepšieho hráča FC Madrid Tenu, pretože agitovali pre povstalcov;

- v Madride popravili milicionári spisovateľa José Matia Carretera;

- v Almedraleja, v badajozskej provincii, revolucionári poliali biskupa z Jaén, jeho sestru a ďalších 800 ľudí benzínom a zaživa upálili;

- v Madride boľševici zavraždili redaktora časopisu ABC Alfonsa de Santamarie a známeho boxera Paulina;

- v Madride priviazali rehoľníčku na vlakové koľaje a nechali ju rozštvrtiť lokomotívou;

- v Cebreros neďaleko Avili zašili do vreca farára a zavesili ho na trám. Potom ho ponárali do vriacej vody, kým nezomrel v stračných mukách;

- v Roblegarde mučili farára a nútili kaplána aby sa na to pozeral. Ten následne zošalel;

- v Andalúzii boľševíci povraždili deti katolíkov a povešali cih na verejné budovy;

- v dedine Vuente de Campo komunisti zavreli do kostola 51 miestnych obyvateľov, aj ženy a deti a kostol potom zpálili. 12 obyvatelia zhoreli a ostatní boli postrielaní pri pokuse o útek z kostola;

- v El Arachal republikáni zavreli do pivnice 20 osôb, mužov, žien a detí. Keď sa blížilo vojsko gen. Franca, tak do miestnosti hodili kanistre s benzínom a zapálili;

- v Utrera, južne od Sevilly, priviazali komunisti otca na stoličku a jeho deti mu zapálili na kolenách;

- v Rosal de la Frontera, pri hraniciach s Portugalskom, upálili v kostole 40 ľudí. Oheň bolo vidieť až do Portugalska;

- v Ronde zhodili republikánske hordy do rokliny, ktorá pretína mesto 512 ľudí;

- v provincii Ciudad Real bola matka dvoch jezuitov zavraždená tak, že jej vrazili do krku kríž;

Podobnými prípadmi by sa dali zapísať celé stohy papiera. Tie hore uvedené, sú len čerešničkou na tejto marxisticko – republikánskej tortičke. O ničení kostolov, umeleckých diel, relikvií, hrobov, zneucťovaní hostií, znásilňovaní je škoda sa rozpisovať podrobnejšie, pretože to je práca pre historika na plný úväzok.

Ľavicoví zvrátenci radi poukazujú na krutosti postupujúcich povstalcov, zabúdajúc vo svojom gnostickom mimočasovom a mimorealitnom poblúznení, rozlišovať medzi príčinou a následkom. Ten komu boľševici umučili súrodenca alebo rodiča zaiste len zťažka ovládal svoje vášne. Určite to nie je z kresťanského hľadiska ospravedlniteľné, avšak z psychického je to pochopiteľné.

Ten kto rozpúta peklo na zemi sa nemá právo sťažovať, keď sa mu tiež dostane trochu tej síry, ktorou zasmradil polovicu planéty. Pohoršovať sa nad niektorými prehmatmi frankistickej armády môžu ľudia ako Georges Bernanos, nikdy nie však duchovní potomkovia ľavicovej luzy, ktorí nám chcú nadiktovať novú, sfalšovanú verziu dejín. Vo svojej orwelliáde sa nám pokúšajú vsugerovať, že vrahovia boli obeťami. Tento príspevok bol napísaný na pamäť skutočných španielských mučeníkov, o ktorých napísal Paul Claudel:

Sesterské Španielsko, sväté Španielsko – dobre si si vybralo!

Jedenásť biskupov, šestnásťtisíc kňazov umučených – a ani jeden neodpadol!