nedeľa, 2. decembra 2007

Advent: Horúca žiara sviečky, alebo pohlcujúci oheň

Jeho Excelencia

Arthur J. Serratelli,

biskup z New Jersey, Paterson Diocese




Page Address:

http://www.patersondiocese.org/article.cfm?Web_ID=2408

Na záverečných stránkach Starého zákona, Malachiáš prorokoval, že Boh prichádzal zachrániť svojich verných. Jeho slová smerovali k ľuďom neverným zmluve. Ani už viac neverili, že sa Boh o nich stará. Stratili zmysel pre Boha.

Týmto hriešnym ľuďom, Malachiáš ohlásil, že Boh sa vráti súdiť. Vyrozumie ich, že neabsentuje. A dá im uvedomiť si, že jeho zmluva pretrváva. Napriek ľudskej nevernosti, Boh je verný. Malachiáš použil obraz pre blízky príchod Boha, ktorý vyvoláva strach a chvenie.

Prorok hovorí, Hľa, ja pošlem svojho anjela a pripraví predo mnou cestu. I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov - a ktože vydrží deň jeho príchodu, kto obstojí, keď sa zjaví? Veď on je ako roztápajúci oheň a ako zelina práčov. I sadne si a bude vytápať a čistiť striebro; a vyčistí synov Léviho. Prečistí ich ako zlato a striebro, takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivost (Mal 3:1-3). A tak veľmi neskorý starozákonný portrét Božieho záverečného aktu spásy, je obraz "ohňa rafinérie." Advent je časom aby sa jednotlivec pripravil na tento oheň.

Keď sa Boh zjavil Mojžišovi v podobe horiaceho kra, Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.…” (Ex 3:6). Inštinktívne, uhýbame sa pred ohňom. Vyvoláva v nás rešpekt. Separuje. Symbolizuje transcendenciu. Jemná žiara adventných sviečok proti veterným nociam je ale slabým zábleskom pohlcujúceho ohňa Božieho pristúpenia k človeku.

Každý advent krásne vlákna Handelovho Mesiáša opakujú chmúrne varovanie Malachiáša, "Kto môže zniesť deň jeho príchodu? Kto ostane stáť, keď príde?" Boh prichádza s ohňom rafinérie. Advent je z tohto dôvodu o niečom viac ako o vianočných dekoráciách a nákupoch. Je to čas prípravy pre príchod Boží. Je to čas kedy čelíme ohňu.

Starý zákon sa uzatvára Malachiášom. Ako jeho hlas tíchne, Nový zákon sa otvára Jánom Krstiteľom a jeho hlasným volaním po konverzii. Ján je posol, ktorý pripravuje cestu pred prichádzajúcim Bohom. Ján burcuje dav pre bezprostredný príchod Ježiša, ktorý je Boh. Hovorí davom, aby sa kajali pre Mesiáša, ktorý príde s ohňom (cf. Mt 3:11-12; Lk 3:9, 15-18). Krstiteľ vytvára svoju verziu Malachiášovho obrazu. Mesiáš prichádza s ohňom rafinérie.

Oheň rafinérie neničí. Zdokonaľuje. Čistí a separuje nečistoty striebra alebo zlata. S ohňom, rafinéria separuje alebo odstraňuje všetok odpad. Tiež pracuje na vytvarovaní materiálu na vec krásy. Oheň rafinérie je výstižným obrazom kňazstva Ježišovho. Boh prichádza ku nám v Ježišovi, ktorý je ohňom v našom strede, ktorý nás vedie k dokonalosti ako synov a dcéry Božie.

Keď pracovník rafinérie pracuje s ohňom, neustále dozerá na výsledok svojej práce. Keď je schopný vidieť svoj obraz v striebre, alebo zlate, jeho práca je hotová. Rovnako tak Kristus. Dozerá na nás ako rafinuje a čistí nás od našich hriechova nečistôt. Pozorne pracuje s nami kým nevidí svoj obraz v nás. Toto je dôvod prečo nás advent zalieva nádejou.

Nádej je čnosťou nových začiatkov. Nádej ponúka šancu byť novým. Nádej sa naťahuje za tým, čo je mimo nás. Preto advent, obdobie nádeje, začína nový liturgický rok. Ako sa sekulárny svet pripravuje na odchod starého roka, tak Cirkev otvára nový kalendár, ktorý nás usmerňuje smerom k parúzii.

Cez advent, pripravujeme sa oslavovať historický príchod Syna Božieho ako dieťaťa Márie narodeného v Bethleheme. Modlíme sa viac intenzívne. Postíme sa viac radostne. Plníme si svoje diel pre deň kedy Kristus opäť príde v sláve na konci času. Robíme tak s veľkou nádejou.

Kristus, ktorý dokonal našu spásu (cf. Rm 8:24-25) opäť príde. Stále, aj teraz, je prítomný medzi nami s ohňom rafinérie. Číta v nás pre deň, kedy naše hriechy budú odstránené a " keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je." (1 John 3:2). To je čo robí advent obdobím nádeje. .

Voľne preložil Peter Frišo

Satan z Illfurtu


Spísal Páter Sutter, farár vo Wickerschwihru: Prípad diabolskej posadnutosti dvoch chlapcov v nedávnej dobe., U LADISLAVA KUNCÍŘE : Praha, 1930. 159s.

NIHIL OBSTAT Antoní Stříž, censor

IMPRIMATUR, Pragae, die 2 Maii Nro. 5327, Dr. Antonius Podlaha, episcop. Paphiensis, vic. Generalis


Diablova tyranská moc

Zabudnite na Blattyho Exorcistu! Zabudnite na všetky horšie, či lepšie filmy o exorcizme, ktoré ste videli. Spomeňte si na to ako vyháňal diablov Kristus. Kniha o ktorej budem písať je reálne svedectvo o posadnutí satanom, strašné a vyzývajúce k pokániu a ľútostí hriechov, ktorých sme sa dopustili a ktoré nivočia našu dušu. V čase všeobecnej apostázy a viery šarlatánom od výmyslu sveta, dovoľujem si Vám pripomenúť hrozný príbeh, ktorý sa stal na konci 19. storočia v Alsaskom Illfurte, ktorý spísal páter Sutter a venoval ho Márii, nepoškvrnenej Matke Božej a slávnej víťazke nad satanom.

V čase vydania knihy sa jej dostalo obrovského ohlasu a ocenenia takmer po celej Európe a medzi biskupmi z mnohých krajín, my čerpáme z českého vydania.

Diabli sú zlí duchovia – osobné bytosti, duchovia bez tela, ktorí boli kedysi stvorení ako dobrí anjeli v stave posväcujúcej milosti a určení k veľkej sláve na nebesiach. Chceli však byť rovní Bohu a tak sa vzbúrili, stratili Ducha Svätého a milosť. Boli Bohom zavrhnutí bez možnosti pokánia. Sv. Tomáš Akvinský učí, že nám závidia, že máme raz zaujať ich miesta v nebi a tak sa usilujú strhnúť nás do pokušenia a do hriechu a odlúčiť nás časne i večne od Boha.

Satan je zväčša ľstivý a neukazuje sa priamo navonok. To však neplatí pri niektorých jeho brutálnych útokoch a posadnutiach.

Útoky sú zväčša výrazom jeho bezradnosti voči svätosti, ktoré vrcholia v jeho brutálnosti – ako poznáme z viacerých príkladov: Sv. páter Pius, Sv. Antonín, Sv. Terézia Avillská, apod. Druhý prípad je posadnutie – satan vchádza do ľudského tela a uplatňuje nad ním svoju tyranskú zlovôľu. Kým v kresťanských krajinách sa posadnutie vytrácalo (zažíva však renesanciu prenikaním pohanských kultov do Európy a rozmáhajúcim sa satanizmom a pôsobením Antikrista, ktoré rozpoznal už veľký Sv. Pius X.), mimo nich je posadnutie častejšie – predovšetkým v Afrike plnej primitívnych animistických a podobných kultov.


Ťažké posadnutie Depolda a Jozefa

Príkladom posadnutia je aj príbeh dvoch chlapcov z Illfurtu v Alsasku – Depolda a Jozefa Burnerovcov. Na jeseň 1864 „ochoreli“ chlapci podivnou chorobou – o rok neskôr sa plne prejavila abnormalita ich prípadu: „Ležiaci na chrbte točili sa v kruhu s neobyčajnou rýchlosťou… Potom sa dali s mohutnou vytrvalosťou do boja s posteľami – čo nazývali „mlátenie“ a konali tak bez únavy. Potom sa dostavili kŕče, šklbanie a hneď zas skleslosť, že ležali celé hodiny ako mŕtvi…Nohy sa im krútili a nikomu sa nepodarilo ich rozpliesť…prenasledovala ich príšerná bytosť s kačacím zobákom, s drapákmi na rukách a telom porasteným perím…Inokedy opäť za bolestného pichania a bodania v celom tele vyťahovali zo svojich šatov množstvo peria a morskej trávy, takže toho bola plná podlaha. Perie pokrývajúce nevysvetliteľným spôsobom ich telá, nebolo možné pre veľký zápach uschovať a muselo byť spálené.“ (s.16-17)

Diabli boli dvaja, staršieho Depolda posadli diabli Oribas a Ypes, vládca 71 légií, mladého Jozefa posadol Solalethiel.

Chlapci, ktorých diabol nazýva psami zažívajú preukrutné muky, ťažko posadnuté. Okolo celého prípadu sa rozbieha veľmi pozorné detailné dokazovanie, aby bolo nad akúkoľvek pochybnosť dokázané, že nejde o chorobu, ale o skutočné posadnutie.

V knihe sú nazhromaždené dôkazy v obrovskom množstve, spojené s obrovským množstvom svedkov, ktorí boli prítomní diablovho vyčíňania. Diabol neznášal všetko sväté a čisté – oslavu Boha, svätené predmety, relikvie, svätenú vodu, ruženec, krucifix, kňazské rúcha, praktizujúcich katolíkov, nado všetko nenávidel medailónik Sv. Benedikta (prípadne medailónik Zjavenia v La Salette) a škapuliar. Veľmi sa bál Matky Božej preblahoslavenej Panny Márie, ktorú nazýval „veľká dáma“ a voči ktorej si nič nedovolil. Medzi abnormálne úkazy patrili: výborný znalosť cudzích jazykov, rozhľad vo svetovej politike, podobne vo filozofii, levitácia, pľutie kačacieho peria, dávenie žltej peny, nadľudská sila, vedomosti o udalostiach v rôznej vzdialenosti ktorých nemohli byť chlapci prítomní, či dokonca vedomosti o budúcnosti. Chlapci boli mŕtvolne bledí a vychudnutí, hluchí a vôbec o sebe nevedeli.

Diabli sa netajili svojimi názormi a odporom ku katolicizmu a katolíckym kňazom: „Židom, protestantom a hlavne slobodomurárom bol veľmi naklonený. ´To sú dobrí ľudia´, hovoril, ´takí by mali byť všetci ľudia: tí chcú pravú slobodu. Ušetria nášmu majstrovi mnoho práce a získavajú mu mnoho ľudí. Ale tí hnojári (katolíci) a tí čiernokabátnici (kňazi) mu narobia mnoho škody a olupujú ho o mnoho duší.´“ Kostol nazýval diabol hnojiskom, alebo chlievom. Nedokázali sa však pozerať na obraz pápeža. Bl. Pia IX. Ateistickí a protestantskí posmievači utekali však po hrôzostrašných stretnutiach s posadnutými chlapcami vystrašení preč, alebo sa po pozorovaní chlapcov obrátili.

Na inom mieste sa diabol vyjadril o osvietenskom racionalistovi pokrytcovi Voltairovi, ktorý nenávidel Cirkev: „Ó, toho sme skvele privítali. Išli sme mu naproti a držali sme ho pevne… bol prinútený ohnivou dierou vojsť do pekla.“

O pekle diabol hovoril takto: „Oheň pekelný je celkom iný ako sa domnievate. Nemôžete si o ňom urobiť žiadny pojem: je oveľa horúcejší a zžieravejší ako pôsobí strašné muky.“

Satan potvrdil tiež svoju blízkosť k zločinnej francúzskej revolúcii: „Nech žije „Liberté, Egalité, Fraternité“, to je priaznivý čas pre nás.“

Exorcizmus

Osud chlapcov bol hrozný. Pekelný duch ich sužoval ako mohol, celé dni v nich besnel a mlátil nimi, nedovolil im prijímať potravu, posypával ich všami. Už pohľad na nich vyvolával údes, telo sa im nenormálne skrúcalo, po stenách maľovali satanské netvory, celí opuchli, izba v ktorej bola sa zahrievala do neznesiteľných teplôt. Posadnutí útočili na iných. Biskupský úrad ktorému sa dostala žiadosť o verejný exorcizmus skúmal vec pozorne celé roky, aby sa nedopustil omylu. Biskup Raess bol sprvu veľmi skeptický, čo sa zmenilo až keď dostal správu ním ustanovenej komisie, ktorá jasne potvrdila posadnutie. Členmi komisie boli arcikňaz z Altkirchu, kanovník Lemaire, kanovník Strumpf zo Štrassburgu, Apolinár Freyburger z Ensinheimu a Mikuláš Sester z Mulhausenu. Záznamy o prípade spisoval aj profesor Lachemann z Kongregácie mariánskych bratov v St. Pilte.

Počiatkom roku 1869 začalo nové prešetrovanie v Saint-Charles v Schiltigheimu generálnym vikárom Rappom, superiorom Strumpfom a Eicherom, superiorom štrasburských jezuitov. Exorcizmom Depolda bol biskupom poverený P. Souquat s pomocou ďalších piatich kňazov. Postupne sa modlil litánie ku všetkým svätým a neskôr ďalšie modlitby rituálu. Prvá časť trvala 3 hodiny, na druhý deň po 2 a pol hodinách modlitby diabol zúril koľko vládal a podarilo sa ho vyhnať až za pomoci sochy Matky Božej Márie za slov: „Vidíš tu preblahoslavenú Pannu Máriu ? …Satan, teraz ti prikazuje svätá Matka Božia. Ona ťa núti odstúpiť.“ A vtedy bol satan vyhnaný z Depolda.

Jozefov exorcizmus bol ešte ťažší. Farár Brey žiadal biskupský úrad o splnomocnenie, nakoľko chlapec sa už blížil smrti. Posadnutý chlapec bol dovedený na Sv. omšu, pri ktorej musel byť spútaný. Pri stupňovitých modlitbách však sa však zúrivosťou uvoľni a tak si ho musel jeden z obzvlášť svätým životom žijúcich veriacich, pán Martinot priviazať k sebe. Satan príšerne štekal a krochkal, stíchol až medzi Sanctus a tak ostal až do konca Sv. omše. Páter Brey si po omši odetý rochetou a fialovou štólou kľakol na stupňoch oltára a začal s exorcizmom. Po dlhých hodinách bol vyhnaný pôsobením Panny Márie, pričom takmer zabil zničeného Jozefa. Prítomní pohnutí dojatím sa modlili Te Deum, loretánske litánie, Zdravas Kráľovná a iné modlitby prerývané plačom.

Generálny vikár Rapp neskôr poslal dopis v ktorom potvrdzuje posadnutosť chlapcov proti „rozumovaniu“ neveriacej „kritiky“, ktorá prípad odmietala apriórne bez toho, že by ho poznala len pre vlastnú nevieru. Nepriatelia Cirkvi sa už vtedy snažili pravdu ututlať a príbeh posadnutosti chlapcov z Illfurtu pokladajú samozrejme i dnes za taľafatku, napriek množstvu zrejmých a jasných nazhromaždených dôkazov, ktoré knižka pátra Suttera jasne pomenúva.

Záver knižky tvorí doplnok, ktorí ukazuje už v tej dobre hroznú situáciu v Afrike, kde je posadnutosť – za zvukov tamtamov a pomoci šamanizmu, okultizmu a podobných praktít – posadnutosť prítomná vo veľkom rozsahu. Čítanie tejto knihy je nielen zaujímavé, ale privádza nás hlavne k zamysleniu sa nad našou vlastnou hriešnosťou, našimi službami satanovi a nutnosťou pokánia a ľútosti za naše previnenia, pretože diabol a peklo nie sú výmysly ale reálna perspektíva pre tých, ktorí nežijú v súlade s Kristovým učením.

Výklad nejdražší oběti Mše svaté (úryvky)


Martin z Kochemu (1634–1712)

Přeložil Dr. Karel Lev Řehák v roce 1896, vydání třetí u Ladislava Kuncíře v Praze, L.P. 1933

Nihil obstat

Dr. Otto Stanovský, censor

Imprimatur

Prel. Dr. Theoph. Opatrný

vicarius generalis

Nro 6258

Pragae, die 15.Maii 1923

I. O podstatě oběti Mše svaté.

1. Co znamenají slova „oběť“ a „sacrificium“?

Mše svatá nazývá se latinsky sacrificium. Tohoto slova nelze do češtiny úplně přeložiti. Nebo překládáme-li je slovem „oběť“, překlad ten není zcela případný, poněvadž slovo „obět“ vyjadřuje mnohem méně než latinské „sacrificium“. Položí-li kdo peníz na oltář, říká se tomu dárku již oběť. Ale oběť ta není ještě tolik, co „sacrificium“; neboť „sacrificium“ znamená zvláště slavné a významné odevzdání nějakého daru Bohu.

Sacrificium ve svém vlastním i plném smyslu znamená: zevnější, viditelný dar – jenž se jedině a výhradně Bohu přináší – a to rukama řádně posvěceného kněze - jenž dar ten tajemným způsobem posvěcuje k tomu účelu – aby tím byl uznán a uctěn Bůh, jakožto svrchovaný Pán. Sacrificium děje se tedy jen tehdy, když kněz na podaných jemu věcech něco koná; tedy na příklad, když v Starém Zákoně kněz darované zvíře zabil a spálil; anebo když v Novém Zákoně kněz přednesený chléb posvátnými slovy v Tělo Páně proměňuje, láme a požívá.

K tomuto úkonu kněze při daru odnáší se již i doslovný překlad slova sacrificium. Slovo to složeno jest totiž ze dvou slov: sacrum – svaté, a facere – konati; to jest dohromady: svatým čili posvěceným činiti, poněvadž právě člověk při sacrificiu nějakou věc, dar, z obecného užívání vyjímá a Bohu skrze kněze věnuje čili zasvěcuje. Kdyby se tedy s darem Bohu předneseným nic nestalo, není dar ten sacrificium, nýbrž toliko přednesením nebo podáním. Tak může někdo ke cti Boží na oltář položiti peníz; ale peníz ten není žádné sacrificium....

2. Jaký má původ sacrificium?

Svatý Tomáš Akvinský nás ujišťuje, že „jest přirozeným zákonem, Bohu svaté oběti přinášeti; to jest: že přirozenost člověka sama jej k tomu nutká, i bez výslovného nařízení a bez zvláštního napomínání“. Proto také přinášeli lidé Bohu svaté oběti již od počátku světa, jako Kain a Abel, Noe a Abraham a ostatní patriarchové a arciotcové. Ale Bohu oběti nepřinášeli toliko tito, světlem svaté víry osvícení; i pohané toliko světlem svého rozumu byli vedeni, přinášeli oběti svým domnělým bohům čili modlám, poněvadž je právě za bohy měli. ...

V pozdějších dobách nařídil Bůh Israelitům zvláštní zákony, aby mu každodenně, ale zejména o všech dnech svátečních, určité oběti přinášeli. Ale nepřikázal jim, aby mu beránky, ovce, telata, býky toliko předváděli, nýbrž také, aby tato zvířata skrze svěcené kněze za jistých modliteb a obřadů obětovali, to jest: aby je zabili, s kůže stáhli, krev jejich kolem oltáře rozlili, maso jejich na oltáři spálili a při tom aby na trouby troubili a žalmy pěli. To byli svaté oběti čili sacrificia, jimiž měli židé Bohu, jakožto nejvyššímu Pánu, náležitou poctu prokazovati a tak dosvědčovati, že On jest pravým a nejvyšším Pánem všech vécí.

Když tedy žádost po oběti v přirozenosti lidské tak hluboko jest zakořeněna, že všichni národové vedle modliteb, zpěvů, almužen, skutků kajících a ostatní bohoslužby i své oběti měli, jimiž by Bohu nejvyššímu, nebo i svým bohům vymyšleným patŕičnou čest prokazovali, zdálo se rovněž přirozeným a potřebným, aby také Kristus Pán Církvi své, čili svým pravým věřícím, oběť ustanovil, kterou by Bohu patřičnou poctu způsobem viditelným prokazovali a poddanost svou zjevně osvědčovali. ...

Abychom však na první počátek oběti Nového Zákona přišli, musíme dobře uvážiti, že Bůh, vida kterak při počátku světa, pro opovážlivost i pýchu prvních rodičů, bylo by celé jejich potomstvo do věčného zahynutí upadnouti muselo, ve svém neskonalém milosrdenství pohnouti se dal, aby tak hroznou bídu, ze hříchu vzešlou, opět odčinil. I měla se náprava ta státi takovým způsobem, aby byla netoliko kleslému člověčenstvu k prospěchu, ale i Bohu samému ke cti.

Aby Bůh svrchovaný, od tvorů uražený, opět důstojně byl usmířen, třeba bylo oběti takové, jež by měla neskonalou cenu a spracednosti Boží vyhověti mohla. Poněvadž však mezi lidmi nebylo nikoho, jenž b byl mohl oběť takovou přinésti, ježto všichni pro odboj prvních rodičů urážkou božské Velebnosti vinni byli, vymyslila nebeská Láska onen vznešený způsob vykoupení, jenž i samy serafíny úžasem i podivením naplnil.

Bylo totiž v radě nejsvětější Trojice uneseno, aby jednorozený Syn Boží člověkem se stal, a jsa lidské přirozenosti účasten, jakožto bratr náš provinění naše na se vzal. Dále aby jakožto kněz za všecko lidstvo přinesl oběť, kterou by i za nás zadost učinil, i nám zásluhy pro nebe získal. ...

Kněz nejvznešenější důstojnosti byl tedy nalezen; avšak měl také nalezen býti i dar obětní stejné s ním ceny. Ale mezi tvory daru takového nebylo a nemohl tedy ani nalezen býti, poněvadž jakýkoli tvor na tomto světě stojí hluboko pod důstojností onoho Kněze nejvznešenějšího. I nemohl tedy nijaký jiný dar obětní nalezen býti, leč člověčenství, jež Syn Boží na se vzal. ... I přijal břímě vykoupení našeho na sebe a slíbil, že sama sebe Boží spravedlosti v oběť přinese.

3. O oběti Ježíše Krista.

... I přinesl Kristus Pán tuto oběť svou poslušností, v které se nebeskému Otci věnoval po celý život pozemský a v které i skonal krvavou smrtí na kříži. Touto jeho obětí byla vina lidstva usmířena; a proto byly i předobrazné oběti Starého Zákona zároveň na vždy zrušeny. ...

Aby však vykoupené člověčenstvo až do skonání časů nebylo bez obětí; a aby Církev jeho měla oběť ze všech možných nejvzácnější; a také aby měl příležitost, výkupné, jež jednou pro vždy na kříži vydobyl, jednotlivcům přivlastňovati, zvěčnil Kristus Pán svou krvavou oběť tím způsobem, že v předvečer svého umučení ustanovil nekrvavou oběť Mše svaté. O tom nás poučuje Církev svatá katolická, jež na slavném obecném sněmu Tridentském prohlásila: „A ač tento náš Bůh a Pán ráčil se jednou na oltáři kříže přebolestnou smrtí svou nebeskému Otci obětoval, aby tak vykoupení věčné zjednal, nemělo přece kněžství jeho jeho smrtí zaniknouti. Proto zanechal při poslední večeři, v noci, v které vydán byl, své milované choti, Církvi katolické, oběť viditelnou, jaké si lidská přirozenost vyžaduje.; aby nám tak stále na oči stavěl onu krvavou oběť, jež jednou na kříži vykonána býti musela; abychom tak až do konce časů na lásku jeho pamatovali a také spásonosnou moc její si přivlastňovali, na odpuštění těch hříchů, jimiž denně sa proviňujeme. ...“

Církev svatá velí nám tedy věřiti, že Kristus Pán při poslední večeři netoliko chléb a víno ve své pravé Tělo a ve svou pravou Krev proměnil, ale že také obé Otci svému nebeskému obětoval a tak oběť Nového Zákona ustanovil a i osobně vykonal. ...

4. Kterak byla oběť Nového Zákona předpověděna i ustanovena.

... Tato oběť samojediná jest tou obětí, jež ani nehodností ani zlomyslností obětujících nemůže poskvrněna býti. Nebo v Novém Zákoně přináší Ježíš Kristus dar obětní sám: kněží jsou toliko sluhy jeho, kteříž jemu při konání této viditelné oběti úst i rukou svých propůjčují. Poněvadž totiž Kristus Pán, sedící nyní po pravici svého nebeského Otce, neviditelný; oběť pak, aby ji lidé viděli a rozuměti mohli, viditelnou býti musí, používá ke konání oběti své služeb kněží. ...

Jest nyní otázka, kdy Kristus Pán tuto oběť chleba a vína ustanovil i sám obětoval?

Na to odpovídám, že učinil tak, jak naše svatá Církev učí, při poslední večeři; nebo na žádném jiném místě v Písmě svatém o takové oběti zmínka se neděje. Při poslední večeři však stalo se všecko, co se při oběti vyžaduje. Tu proměnil Ježíš Kristus, jakožto nejvyšší Kněz, chléb a víno ve své přesvaté Tělo obětní a ve svou přesvatou Krev obětní a věnoval obé svému nebeskému Otci, aby ho jakožto nejvyššího Pána všech věcí uctil a se Jemu klaněl. ...

A tak seznáváme, že při poslední večeři stalo se ke cti Boží vydání Těla Páně, jež jako umírající bylo představeno; a že se tedy skutečně oběť konala. ...

5. O stáří křesťanských obětí a jejich názvech.

Že také svatí apoštolové tuto oběť Nového Zákona konali, dokáži nejprve ze slov Písma svatého.

Tak píše svatý Pavel: „Mámeť oltář, z něhož nemají moci jísti, kteříž stánku slouží“, totiž židé. Oltář určen jest k obětování. Jestliže tedy křesťané za časů svatého Pavla oltář k obětování měli, museli míti také obéť, kterou by na oltáři tom přinášeli. A mluví-li svatý apoštol o tom, že židé moci nemají, z oltáře toho „jísti“, musíme z toho souditi, že na místě tomto nemluví o tom, jak bychom k oběti na kříži přistupovali, ale že mluví o oběti, jež požívána býti může; tedy o oběti nekrvavé, jakou Kristus Pán při poslední večeři ustanovil. ...

Svatý apoštol Ondřej se vyjádřil dle výpovědi životopisce svého k soudci svému Aegeovi: „Obětuji denně Bohu všemohoucímu a pravému, nikoliv masa býkův a krve kozlů, ale neposkvrněného Beránka Božího na oltáři.“ ...

Svatí Otcové řecké i římské Církve dávali oběti Nového Zákona od nejstarších dob rozličná jména. Nazývali ji Eucharistia, to jest: děkování; liturgia, anebo agenda, to jest: jednání; synaxis anebo kolekta, to jest: shromáždění; také ji nazývali stůl Páně, oltář Páně, večeře Páně, obětování, oběť.

Mimo tyto názvy měla oběť Nového Zákona v naší svaté římské Církvi katolické již od nejstarších dob jméno „Mše“. Slova toho užíval dle podání již papež Pius L.P. 142. po Kristu. Svatý Ambrož slova „Mše“ výslovně užívá, když píše: Zůstal jsem ve svém úřadu, počal jsem Mši svatou sloužiti, a obětuje se Bohu, prosil jsem, aby nám ku pomoci přispěti ráčil.“

XI. Mše svatá je nejznamenitější obětí zápalnou.

Od počátku světa až do časů Pána Ježíše obětovány byly Bohu všemohoucímu nesčíselné oběti zápalné, jež mu dle svědectví Písma svatého příjemné byly. ...

A přece prokazovali těmito svými drahými obětmi Bohu všemohoucímu čest jen nepatrnou a zasluhovali si jimi toliko nepatrné odměny, jak se o tom svatý Pavel v epištole k Židům na více místech zmiňuje. ... Z toho můžeš seznati, jak ubozí byli tehdejší židé a jak šťastni jsme my katoličtí křesťané. Nebo Spasitel náš dal nám takovou oběť zápalnou, že, ač téměř nic nestojí a snadno obětována býti může, přece jest Boží velebnosti nejpříjemnější, nebi nejradostnější a očistci nejutěšenější.

Kdyby byl někdo veškeré krvavé oběti, jež od počátku světa až do časů Pána Ježíše obětovány byly, vlastní rukou a za nejvyšší nábožnosti vykonal, a tedy všecka ta zvířata sám obětoval, zabil a spálil, byl by těmito tisíci tisíců obětí bezpochyby Bohu velikou službu prokázal. A přece by tato jeho služba ani porovnána býti nemohla s onou službou, jež se Boží velebnosti děje jediným obětováním zápalné oběti křesťanské. Bože můj! Kdo může tomu uvěřiti? Jak je něco takového možné! A přece tomu uvěříš a poznáš, že to možno jest, když ti zkrátka řeknu: Touto zápalnou obětí jest oběť Mše svaté!

Jak ti již povědomo, jest sacrificium zevnější, viditelný dar, jenž jedině a výhradně Bohu bývá obětován a od kněze , řádně vysvěceného, na uznání nejvyšší vlády Boha nade všemi tvory jemu bývá zasvěcen. Svatý Tomáš Akvinský praví: „Touto obétí zápalnou osvědčujeme, že Bůh jest prvním počátkem všeho stvoření a posledním cílem vší blaženosti, i nejvyšším vládcem všech věcí. Jemu pŕinášíme na znamení své povinné poddanosti a uctivosti něco viditelného, abychom obětováním tohoto viditelného předmětu označili oběť vnitřní, v které duše naše sama v oběť se přináší Bohu, jenž jest počátkem jejího stvoření a cílem její blaženosti.“ Toť krátký výklad toho, čím oběť zápalná jest. Lidem neučeným zdá se asi výklad tento těžký a temný; ale stane se jim srozumitelnějším, budou-li bedlivěji sledovati to, co dále vykládám.

Tuto obeť zápalnou vyhradil Bůh samému sobě: a proto nikdy nedovolil, aby jinému obětována byla. Tak praví ústy proroka Isaiáše: „Jáj sem Hospodin, toť jest jméno mé! Slávy své nikomu nedám ani chvály své rytinám.“ Jestliže Bůh již v Starém Zákoně zakázal, aby někomu jinému oběť zápalná obětována byla, z toho snadno usoudíš, že naše oběť zápalná, totiž Mše svatá, nesmí býti obětována žádnému tvoru, ani Matce Boží ne, ani žádnému svatému. Dovolil sice Bůh , abychom jeho milé světce chválili, milovali, uctívali, vzývali, jím na počest kadidlo zapalovali, světla rozsvěcovali a jim rozličné zevnější i vnitřní služby konali; ale nikdy nám nedovolil, abychom jim obětovali svou oběť zápalnou, totiž Mši svatou.

A nyní poukáži k podstatě i způsobu oběti zápalné v Zákoně Starém, abychom tím snáze chápali, jak vznešená jest naše oběť zápalná. Při zápalných obětech (celopalech) židovských bylo všechno maso ohněm stráveno. Při jiných obětech tak nebylo, nýbrž spálená byla toliko část obětí, kdežto ostatek rozdělen byl mezi kněze a obětující a byl požit. Při oběti zápalné bylo proto všecko spáleno, aby bylo naznačeno, že bohu všecko náleží a proto i všecko k službě i cti jeho obětováno býti má. Právé tak mohl by Bůh dle své spravedlnosti žádati, aby mu každý člověk život svůj obětoval, jak poručil Abrahámovi, aby mu syna svého Izáka zabil i obětoval. Bůh se však uspokojil tím, když jen ochotnou poslušnost Abrahámovu byl spatřil. V Starém zákoně Bůh také přikázal, aby mu všichni prvorozenci obétováni byli, udávaje příčinu: „Neboť mé jest to všecko“, uspokojil se však tím, když matky dítky své jen do chrámů přinesly a tam darem je vykoupily.

Tam musel mu od panenské matky Marie obétován býti také jeho jednorozený Syn. A ač ho Matka jeho pěti loty stříbra vykoupila, nespokojil se Bůh tím přece, ale chtěl , aby ho Matka pozdéji i k umučení i k zabití vydala, aby touto drahocennou smrtí všecky lidi osvobodil od té povinnosti, aby Bohu životy své v oběť zápalnou obětovali. V příčině té píše svatý Pavel: „Poněvadž jeden za všecky zemřel, tedy všickni (v něm) zemřeli a za všecky umřel Kristus.“ Život Pána Ježíše však byl neskonale šlechetnější nežli život všech lidí pospolu; a proto byla také smrt jeho před očima Božíma neskonale záslužnější a milejší, než by mu byla bývala smrt všech lidí. Poněvadž pak Pán Ježíš bývá ve všech Mších svatých Bohu v oběť přinášen, nabývá Bůh Otec již z každé jednotlivé Mše svaté více cti i služby, než kdyby k jeho cti všichni lidé byli jakožto oběti zabiti, jemu přednešeni a spáleni.

Proto také praví jistý zbožný učitel života duchovního: „Mše svatá jest ze všech skutků nábožnosti a bohomyslnosti skutkem nejznamenitějším.“ A tak dí právem; neboť při Mši svaté osvědčujeme ani ne tak slovy, jako spíše skutkem, že Bůh toho hoden jest, aby přijal oběti života našeho. I máme tuto nejsvětější oběť přinášeti s takovým úmyslem, jaký v době starozákonné kněz židovský při své oběti zápalné vyslovoval, když asi říkal: „Jako toto zvíře Bohu ke cti zabíjím, tak mohl by také Hospodin , jakožto Pán náš , kdyby chtěl, zničiti nás vesměs. Neboť hoden jest toho, abychom život svůj vydávali k jeho cti, což zabitím tohto zvířete obětního osvědčuji. A tak objevuji se zde před Tebou, ó Pane! Abych ti v oběť přinesl život tohto zvířete, místo abych obětoval život svůj.“

Podobně vyjadřuje se také učený kněz Sanchéz, řka: „Při Mši svaté konáme Bohu službu tolik důstojnou, že mu na celém světě nemůže žádná větší i milejší prokázána býti. Neboť Mší svatou osvědčujeme, kterak velebnost Boha je tak veliká, že hoden jest, aby uctíván byl obétí takovou, v které by mu nebyly přinášeny životy telat, ani krev kozlů, nýbrž život nejdrahocennější a Krev nejsvětější samotného jeho jednorozeného Syna.“ ...

Poslyš dále, kterak se vyslovuje Marchantius, když praví: „ ... Bohu trojjedinému, jenž jest Pánem života i smrti, obětujeme život i smrt Ježíše Krista jakožto každodenní poplatek Církve na zemi bojující, a to za spolupůsobení a v přítomnosti Církve v nebi vítězící. ...“

Této nejvyšší cti, které se Bohu dostává zápalnou obětí křesťanskou Mší svatou, nedostává se mu ani od lidí, ani od andělů, nýbrž od samého Krista Pána. ... Ačkoliv mohou andělé i lidé pro poctu Boží mnoho činiti, jest přece všecko toto proti poctě, kterou Kristus Pán Bohu prokazuje, skoro jako pouhé nic.

Poněvadž se Syn Boží v moc naší odevzdává, takže ho můžeme jakožto nevinného Beránka způsobem duchovním také nejsvětější Trojici Boží jakožto pravou oběť zápalnou obětovati, můžeme také skrze něho nejsvětější Trojici tak velikou poctu i službu prokazovati, jaká nevystihlé velebnosti Boží náleží. Kdyby nám byl Kristus Pán této oběti zápalné, totiž Mše svaté, nezanechal, museli bychom proti Bohu po všechny časy největšími dlužníky zůstávati a také v dluzích svých umírati.

Advent


















(Latinsky ad-venio).

Advent je obdobím začínajúcim nedeľou najbližšou sviatku Sv. Ondreja Apoštola (30. november) trvajúcim 4 týždne.

V Cirkvi sa adventom začína liturgický rok. Advent je pôstnym obdobím v ktorom sa veriaci

  • pripravujú dôstojne osláviť sviatok Pánovho príchodu a vtelenia Slova
  • pripravujú svoje duše, aby sa stali vhodným príbytkom Spasiteľa prijatého v Eucharistii
  • a pripravujú sa tiež na Pánov posledný príchod, kedy príde a bude súdiť živých i mŕtvych


Symbolika

Cirkev v breviároch vyzýva k velebeniu "Pán Kráľa, ktorý prichádza", "Pána, ktorý je blízko", "Jeho, ktorého sláva bude čoskoro uzretá". Ako čítanie pre prvú adventné nokturno predpisuje kapitolu z proroka Izaiáša, ktorý hovorí v ostrých pojmoch o nevďačnosti Izraela, vyvolených detí, ktoré opustili a zabudli na svojho Otca; o Mužovi bolestí zasiahnutom hriechmi svojho ľudu; opisuje utrpenie a smrť prichádzajúceho Spasiteľa a jeho konečnú slávu; oznamuje zhromaždenie pohanov na Posvätnom vrchu.

V druhom nokturne čítania troch nedieľ sú vzaté z ôsmej homílie Sv. pápeža Leva I. (440-461) o pôste a almužnách ako príprave na príchod Pána a na druhú nedeľu z komentára Sv. Jeronýma na Izaiáša (Iz, 11:1), ktorý v tomto texte interpretuje Blahoslavenú Pannu Máriu ako "konár mimo korene rodu Jesse". V hymnoch tohto obdobia nájdeme modlitby pre príchod Krista, Stvoriteľa sveta ako Vykupiteľa, kombinované s modlitbou k blížiacemu sa súdu nad svetom a ochranou pred nepriateľmi. Podobné idei sú vyjadrené v antiphónach pre Magnificat v posledných 7 dňoch pred Vigíliou Narodenia.

V nich Cirkev volá Božskú Múdrosť, aby nás učila rozvážnosti; V omšiach je úmysel Cirkvi vyjadrený Epištolami a Evanjeliami. V Epištole vyzýva veriacich, od kedy je Spasiteľov príchod blízko, aby odvrhli temnotu a odeli sa brnením svetla, hodili čestne ako za jasného dňa a obliekli si Krista; ukazuje, že národy sú volané modliť sa k menu Pánovmu; žiada ich aby sa tešili v blízkosti Pánovej, napomína ich, aby obstáli pred Pánovým súdom, keď sa vráti a budú viditeľné tajomstvá skryté v ľudských srdciach. V Evanjeliách Cirkev hovorí o Pánovi prichádzajúcim v sláve; v ktorom a skrze ktorého sa splnili proroctvá; o večnom putovaní medzi Židmi; o hlase na púšti, "Pripravte cestu Pánovi". Cirkev v Liturgii nás prenáša späť do času pred vteleným Syna Božieho.

Cardinal Wiseman hovorí: „ Nie sme úsečne vyzývaný k zisku z blahoslavenej udalosti, ale aby sme si denne povzdychli s otcami:, "Zošlite nám rosu nebesá a nech nám oblaky dajú Spravodlivého: nech sa zem otvorí a vzíde Vykupiteľ." Kolekta troch zo štyroch adventných nedieľ začína slovami, "Pane, pozdvihni svoju silu a príď".

Historický pôvod

Nedá sa presne zistiť, kedy bol advent uvedený medzi cirkevné sviatky. Príprava pre sviatok narodenia Pána nebola zaužívaná skôr ako samotný sviatok narodenia a nie sú dôkazy, že by tak bolo pred 4. storočím, kedy podľa Duchesneho [Christian Worship (London, 1904), 260], bol sviatok celebrovaný celou Cirkvou, niektorými okolo 25 decembra, inými 6 januára. O určitej príprave čítame v dokumentoch synody v Zaragóze z roku 380, ktorej štvrtý kánon predpisuje, že od 17. decembra po Epiphániu by mal každý navštevovať kostol. Advent sa spomína v dvoch homíliách Sv. Maxima biskupa z Turína (415-466), nazvanej "In Adventu Domini", ale nevzťahuje sa na špeciálnu časovú periódu. Názov môže byť prídavkom opisovateľa textu.

Dodnes však niektoré homílie, predovšetkým Sv. Cézareja, biskupa z Arles (502-542), v ktorých nachádzame spomienku na prípravu pred Kristovým narodeninám; nepredstavujú však záväzné pravidlo. Synoda (581) v Mâcon, v Galii, v ôsmom kánone prikazuje od 11. novembra po sviatok narodenia vykonávať obetu podľa pôstneho rítu v pondelok, stredu a piatok. Gelasiovo Sacramentárium spomína päť nedieľ; neskôr redukovaných na štyri pápežom Sv. Gregorom VII. (1073-85). Zbierka homílií pápeža Sv. Gregora Veľkého (590-604) začína kázňou pre adventnú nedeľu. V roku 650 advent bol slávený v Španielsku päť nedieľ. Vo východných cirkvách nenájdeme dokument, ktorý by sa vzťahoval na slávenie adventu skorší ako z 8. storočia. Sv. Teodor (+ 826), ktorý hovoril o sviatkoch, ktoré sa na východe všeobecne slávili ho nespomína.

Podľa encyklopédie New Advent


Nech je pre nás príkladom Sv. Ján Krstiteľ, ktorý pripravoval Kristov prvý príchod a vzorne ho očakával v zbožnosti a askéze, ako píše Sv. Písmo:

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti:"Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.

To o ňom povedal prorok Izaiáš:


„Hlas volajúceho na púšti:
»Pripravte cestu Pánovi,
vyrovnajte mu chodníky!«“

Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med."

Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. 6­6Jánov krst spočíval v ponorení do vody a bol znakom duchovného očistenia. Pokrstení vyznávali svoje hriechy, čím uznali, že sú hriešni, a prejavili potrebu očistiť si svedomie i túžbu po novom živote. Jánov krst bol iba výrazom pokánia a prípravou na sviatostný krst, ktorý ustanoví Kristus. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.

Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: »Naším otcom je Abrahám!« - lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“

Nech je advent teda pre nás obdobie očistenia a pokánia, plnenia pokynov, ktoré nám dáva veľký svätec, obdobím odovzdania sa Kristovi a jeho spasiteľnej láske. Aby sme mohli s radosťou osláviť sviatok jeho narodenia, kedy spása prišla na tento svet a "Ľud kráčajúci v temnotách uzrel veľké svetlo." A predovšetkým aby sme boli pripravený, keď sa Kristus opäť vráti a oddelí plevel od zrna a obstáli sme pre jeho prísnym a spravodlivým súdom.

utorok, 6. novembra 2007

Léon Bloy na škripci pána K.

Hrôza hodná zaznamenania: Juraj Kušnierik (inak takto Pán K. čo ešte stále nezomrel, ako hlása jeden nesmierne vtipný a originálny plagát) sa rozhodol v neo-kon-liberalnom plátku .týždeň písať recenziu na Leona Bloya!!! Od chvíle keď som uvidel jeho recenziu na výber z diela L. Bloya, vydaný českým Karmelitánskym nakladateľstvom, ubehlo niekoľko .týždňov, ale keďže žlč vzniknuvšia prečítaním jeho opusu vo mne ležala ako oravská slanina skonzumovaná po desiatej hodine, rozhodol som sa pána K. pohaniť slinou utŕhačnou.

Toto intelektuálne trdlo a nemehlo, ktoré sa s nevinnosťou ctiteľa Prodigy a Woodstocku čuduje, že v knihe nie je viac informácii o autorovi a kontexte doby, sa napriek svojej rajskej nevedomosti snaží hrať na znalca a podsúva ultra-reakcionára Bloya do priazne liberálneho publika, ktoré keby čo i len nazrelo do Bloyovej myšlienkovej dielne, zdesene by sa rozutekalo po kútoch najvzdialenejších.

Aby sa zašmajchloval liberálnemu stádočku, tvrdí Kušnierik, že Bloy je kritikom pokryteckej cirkvi (píše s dôslednosťou heretika s malým c, pán K.) zamlčujúc, že ju kritizoval z pozície obdivovateľa stredoveku a ako odporca modernizmu, ktorý už v niektorých krokoch Leva XIII. videl modernistické úchylky (viď jeho knihu Poslední sloupové Církve kde píše: „Potom se přihodí-any jsou časy neslýchané, - že tento člověk jest přijat papežem, tak přijat, že velebný autor encykliky De conditione opificium, stavší se k úžasu světa hlásnicí Socialismu a Demokracie, rozdrcuje ho jako štěnici svým nenapravitelným Požehnáním....V hodinu, kdy to píšu, nástupce Pia IX. jest na skonání. Možná, že už jest nebožtík a stojí před Bohem tváří v tvář. Co řekne Pastýři, který po něm bude požadovati svého stáda? Jaký počet vydá tento správce, jenž zakopal hřivnu svého Pána, tento pastevec jenž obětoval své ovečky na usmíření psů s vlky? Co odpoví svému Pánu tento první ze všech Náměstkův Syna Božího, který dodal odvahy Luze a udělil slovo děvečce Kaifášově, mlčící po tolik věkův? ... Posléze tento rozmrhatel Syllabu učiní asi toto úžasné prohlášení svému Soudci: Seč jsem byl, ničil jsem víru, zraňuje do srdce poslušnost národů a kázeň kňežstva. ... Pro mne ocitá se Francie v zoufalství. Slovem nebezpečí mých republikánských nauk a dokonalá mrzkost mé velekněžské nečinnosti byly pohoršením, jakého se nikdy nespatřilo. {no my sme už ďalej, my sme už videli onakvejšie pohoršenia na mieste posvätnom a pre Bloyovo rozhorčenia máme len nostalgický úsmev hlásajúci povzdych: ach to boli časy, keď toto bolo pohošenie najväčšie} ).

Bloy ako dôsledný odporca demokracie a tolerancie, ktorý má pre všetko nekatolícke len slinu pohŕdania, je v recenzii trapným spôsobom vmanipulovávaný do pozície nejakého Sucháňa, či Balásza, kritizujúceho arcibiskupa Sokola, čo je zaiste podľa tých najdelikátnejších chúťok konzorcia zoskupeného okolo tohoto hermafroditného (kresťansko-slobodomurárskeho) časopisu.

V skutočnosti Bloyov z kontextu vytrhnutý výrok: "Jakživo neexistovalo nic tak hnusného, tak vrcholně odporného, jako je dnešní katolický svět" sa týka práve moderného katolicizmu, ktorý sa vtiera do priazne ľuďom ako je pán K., cvála na ekumenickej kobyle a pokorne strká hlavu do gilotíny, ktorú si sám namazal svojou roztrasenosťou z toho, čo o ňom povedia ľudia typu pána K.

A samozrejme nakoniec v recenzii dospievame k prvotnej príčine interesu o spisovateľa, ktorý je inak v rozpore so všetkým čo vyznáva pán K. Je to téma v liberálnych kruhoch najobľúbenejšia - všadeprítomný pandémonický antisemitizmus zlých kresťanov. A tu hľa, nejaký zlý katolícky pamfletista, o ktorom pán recenzent doteraz na punkových koncertoch nič nepočul, sa zastáva Židov. A opäť s pravou erudíciou znalca, nezabudne spomenúť aj holokaust, domnieva sa, že Bloy bráni súčasných judaistov. V skutočnosti Bloy kritizoval biologický rasizmus ateistickej a osvieteneckej proveniencie, ktorý považoval Semitov (všetkých, nielen Židov) za menejcennú rasu a geneticky determinovaných vyvrheľov ľudskej spoločnosti, čo je pre každého katolíka najväčšia urážka, keďže Panna Mária, sv. Peter, sv. Pavol, apoštoli a sám Spasiteľ sveta boli, čo do tela, židovského pôvodu.

Bloy sa vôbec nezastáva súčasného judaizmu, ani nevidí v Židoch nejakých trpiteľov, ale vidí v nich potomkov národa, ktorý bol v minulosti vyvolený a teraz blúdi v temnotách. Jeho skutočnou pohnútkou je konverzia Židov na katolicizmus, čo sa jemu osobne podarilo práve v prípade Jacquesa a Raisy Maritainových. Raisa pochádzala z ortodoxnej židovskej rodiny a Bloy považoval jej konverziu, ako aj konverziu jej muža, za svoju zásluhu. Neskôr konvertoval aj jej otec a matka. Keďže zostavovateľkou výberu je práve Raisa Maritainová je jasné akým textom dala prednosť. V skutočnosti nájdeme u Bloya spústu k Židom kritických sentencii. Ak by ich pán K. uverejnil v .týždni, tak by tento plátok prišiel o nejedného sponzora.

Máme tu teda z jeho strany do činenia s podobnou tendenciou aká bola vlastná súdruhom za socializmu. Všetci spisovatelia, ktorí niečo znamenali boli prerobení na pokrokových a čo nesedelo do tohoto rámca sa zamlčalo, alebo prekrútilo (z Danteho sa stal buržoázny demokrat bojujúci proti feudalizmu, z Tolstoja zrkadlo sovietskej revolúcie a pod.). Liberalizmus ako genetický tatuško boľševizmu, zdá sa, preberá skúsenosti od svojho toľko ochraňovaného pacholiatka. Veru, nielen deti sa učia od rodičov. Niekedy to býva aj naopak.

Pán K. sa sťažoval na absenciu informácii o Bloyovi. Snáď som zabil dve muchy jednou ranou. Uľavil som svojmu žlčníku a ak by sa nejakým nedopatreným pán K. dostal až do takej strašnej reakcionárskej temnoty, akou je táto stránka, tak možno som poskytol aj niekoľko ním kýžených informácii o autorovi, ktorého sa rozhodol recenzovať.

Pre posúdenie niekoľko výrokov Leona Bloya:

"Jsou jen dvě filosofie, chceme li se stůj co stůj přidržet toho ohavného slova: křesťanská spekulativní filosofie, totiž teologie Papeže, a pak ta záchodová."

"Luther měl nesmírnou výhodu, že byl oním Špindírou, kterého očekávali patriarchové severské žebroty. Ztělesňoval úchvatně bestialitu, tupé nepochopení pro hluboké věci i zahnívající pýchu všech pijáků kravské moči. Byl ovšem zbožňován a celý evropský Sever chvatně zapomněl na Matku Církev a lezl do lejna toho divokého selete."

"Středověk, milé dítě, to byl nesmírný chrám, jaký už neuvidíme, dokud se Bůh nevrátí na zem, modlitebna rozlehlá jako Západ, postavená na deseti stoletích extáze, která připomínají Deset Přikázání Sabaothových."

"Proti vládě zájmů dynastických, hlavní to snaze králů Francouzských a zvláště Ludvíka XIV., molekulárního předchůdce Napoleonova, staví se v tomto národě , tak moderním nízkostí svého bažení, jako jest starý svou tvrdostí k slabým, výlučná vláda zájmů kupcovských. Neboť taková je hanba a nazmazatelná tara Anglie. Toť karataginská lichvářka, kupcová s politickou toaletou... Neboť stará ta coura, Old England, místo mladé Říše, jíž nemohla položiti k svým starým nohám, byla odkázána spokojiti se, platíc hotovými, s těšitely a kurevníky zralejšími, kteří div ji nestrhali."

"Pokusil jsem se ukázati jinde, jak jest nevýslovnou sprostota obchodu. Jest na najnižším stupni a v dobách rytířských i v Anglii kupčení zneuctívalo. Co mysliti o celém národě, nežijícím, nedýchajícím, nepracujícím, neplodícím než pro to, zatím co jiní národové, miliónové lidských bytostí trpí a umírají pro velké věci?"

"Před třemi stoletími, dříve než pod krinolínami ohavné Alžběty odpoutali se nečistí démoni protestantského merkantilismu, otci této korunované kobyly, mnohoženci Jindřichu VIII., stačilo jen jediné gesto, by celá Anglie, kdysi jmenována ostrovem světců, zapřela Církev. Největší to a iniciální hanba tohoto království, zasvěceného Satanu pánem uhněteným z bláta, netrpělivým náboženské autority, která se příčila jeho kurevnictvům. ... To vše se dálo, zatím co Francie, křečovitě se svíjejíc hrůzou, zápasila zběsile proti kacířstvu..."

"Posílají mi přednášku Brunetiérovu: Otázka práva dítěte, čtenou v Lille, "sub auspicis" Jednot Sociálního Míru a ve jménu Ligy svobodného vyučování(!!!) 18. ledna 1903. Věc ta uveřejněna Tempsem, jest dlouhá přes tisíc řádek a jest hrůza ji čísti. Pokusil jsem se přece. Dočetl jsem se, jak se dovolává "svobody bludu, jménem Svobody svědomí"! Jinde "připouští se v zásadě neutrálnost školy a její nezávislost ať na kterémkoli vyznání"...Nuže vzdávám se, život jest příliš krátký."

"Jistý spisovatel, génia skoro nadpřirozeného, Josef de Maistre, Andělský Doktor Prozřetelnostního Dogma,, konečkem svého pera, namáčeného do světla, naznačil některé z viditelných zákonů časné vlády Boha nad národy a nad říšemi."

Na záver jedno svedectvo spisovatela, ktorý navštívil Bloya. Ten ho vzal so sebou do kaviarne. Po par hodinách sa zdvihli a išli domov. Vtom sa Bloy zastavil a povedal: "Skoro by som zabudol". Obratil sa a išiel do stredu námestia, kde stála socha osvietenca Condorceta. Bloy sa na ňu vymočil a spokojne sa pobral ďalej. "Robím to tak každý deň".

streda, 31. októbra 2007

490. výročie reformácie


Pri spomienke na 490. výročie non serviam treťotriedneho augustiniánskeho gnostika Dr. Martina Luthera Vám prinášame výňatky z

Vety Martina Luthera odsúdené pápežom Levom X.:

5. Učenie, že sú tri časti pokánia: ľútosť, vyznanie, zadosťučinenie sa nezakladá ani Svätom Písme, ani na starších kresťanských učiteľoch.

6. Ľútosť, ktorá sa pripravuje spytovaním, zvážením a sprotivením si hriechov, keď sa totiž niekto v horkosti svojej duše zamyslí nad svojimi rokmi a zváži ťarchu, množstvo a ošklivosť hriechov, stratu večnej blaženosti a zaslúženie večného zatratenia, taká ľútosť robí z človeka pokrytca, ba ešte väčšieho hriešnika.

7. Celkom pravdivé a lepšie ako akékoľvek učenie, ktoré bolo doposiaľ predložené o spôsobe ľútosti je príslovie: "Viac to už neurobiť je najlepšou ľútosťou, najlepším pokáním je nový život."

8. Nech Ťa nenapadne spovedať sa zo všedných hriechov, ale ani zo všetkých ťažkých, pretože je nemožné, aby si poznal všetky ťažké hriechy. Preto v prvej Cirkvi sa vyznávali iba verejné ťažké hriechy.

9. Keď sa chceme zo všetkého jasne vyznať, správame sa tak ako keby sme nič nechceli prenechať Božiemu milosrdenstvu na odpustenie.

10. Hriechy sa neodpúšťajú tomu, kto pri odpúšťaní skrze kňaza neverí, že sa mu odpúšťajú: ba hriechy ostávajú tomu, kto neverí v ich odpustenie, lebo odpustenie hriechov a darovanie milosti nestačí, treba veriť, že je odpustené.

11. Vôbec nedôveruj, že si rozhrešený v dôsledku svojej ľútosti, ale v dôsledku Kristových slov: "Čokoľvek rozviažeš..." (Mt 16,19). Preto hovorím: "Dôver a ver pevne vo svoje rozhrešenie, keď si dostal od kňaza rozhrešenie a budeš naozaj rozhrešený, nech by to bolo akokoľvek s tvojou ľútosťou.

12. Predpokladajme nemožný príklad: spovedajúci sa by nemal nijakú ľútosť, alebo kňaz by dal rozhrešenie nie vážne, ale zo žartu: ak však predsa verí vo svoje rozhrešenie, je opravdivo rozhrešený.

13. Vo sviatosti pokánia a v rozhrešení od viny pápež alebo biskup nerobia viac ako najnižšie postavený kňaz, ba keď niet nijakého kňaza, vtedy práve toľko môže každý kresťan, aj keď je to žena, alebo dieťa.

14. Nikto nepotrebuje kňazovi vydávať počet, či má ľútosť a kňaz to nemusí zisťovať.

Podľa: Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej Magistéria, Dobrá kniha, 1995 Trnava, 472s., Imprimatur 1995.

štvrtok, 25. októbra 2007

Boj o hodnoty Európy v ostatnej dekáde. Aký boj?











Ako kedysi energicky zdôrazňoval Hilaire Belloc, Európa je viera a viera je Európa. Nemal tým však na mysli akýkoľvek slaboduchý názor, že niečo je tak či onak. Nemal tým na mysli ani kresťanskú vieru, ako opakoval ešte dôraznejšie. Slovo "kresťanský" sa mu totiž bridilo ako výmysel reformačných heretikov.

Chceli ním zahmlievať skutočnú podstatu viery - ako bezpodmienečný súhlas rozumu so všetkými zjavenými pravdami. A vierou, ktorá súhlasí so všetkými pravdami, je jedine viera katolícka.

Z tohto pohľadu je v
Európe iba spúšť. Katolícky spoločenský poriadok je zničený, christianitas - kde by vládol Kristus, Kráľ neba i zeme - neexistuje. A zaregistroval niekto vôbec dáke pokusy o jej návrat? Ja nie. Pritom práve toto sú hodnoty Európy.

Hodnoty – čoho sú hodné?
Načim vôbec opustiť plané slovo "hodnoty", ktoré je v morálnej filozofii iba sofizmom a ľstivým votrelkom. Podobne ako sa Belloc ohradzoval voči slovu kresťanský, musíme sa my ohradiť s rovnakou vervou voči slovu "hodnoty". V živote sa človek môže usilovať iba o dobro (alebo dobrá), vyvierajúce prirodzeného zákona a v plnej miere obsiahnuté v depozite katolíckej dogmatiky a morálky. Slovo "hodnoty" je uhýbacím manévrom tých, čo sa proti božskému zákonu prehrešujú - a to v základe tým, že si sami, sťa bohovia, stavajú vlastný zákon; taký, čo je ich svojvoľným
chúťkam najviac prispôsobený. Jednotlivé svetské konkrétnosti tejto povrchnej filozofie (vôbec asi najpovrchnejšej, akú kedy ľudia vymysleli) potom jej vyznávači prezentujú ako veci im drahé (na to, že vychádzajú zo subjektu, ku podivu - univerzálne platné), skrátka ako hodnoty. Slovo hodnoty potom zvádza k indifirenetizmu, ako som ho často kedysi počul na TA3 od tamojšej známej moderátorky Beáty Oravcovej; akoby politika bola súbojom hodnôt jednotlivých táborov, ktorý by mal nestranný pozorovateľ riešiť tak, že ho bude bude brať z nadhľadu iba ako súboj a nič viac. Jeho obsah sa tak vyprázdňuje - už samotný takýto indiferentistický postup nie je objektívny - ale naopak: silne subjektivistický, keďže sa nesnaží ísť po koreni veci. Namiesto toho sa svojvoľne rozhodne súdiť ho takto povrchne. A týmto modom agendi sa ipso facto stavia na jednu stranu konfliktu. Je úplne jasné, že tú svojvoľnú.

Týmto krátkym expozé som nechcel pranierovať len spomínanú moderátorku. Chcel som pobádať k abstrakcii od daného javu, pretože používanie slova "hodnoty" aj od zástancu dobra znamená upustenie zo svojej pozície a dávanie munície do rúk protivníka. O
no samotné slovo totiž v spleti úskalí danej spoločenskej problematiky - poťažmo viacerých - menej orientovaného pozorovateľa priamo nabáda k indiferentistickému súdeniu.

Ak chceme bojovať za ´hodnoty´ Európy - alebo skrátka všeobecné spoločenské dobro, ktoré je zhodou okolností totožné s hodnotami Európy (hovoril som skrátka? - no, táto formulácia skôr zdlha), musíme mať na zreteli, že je nevyhnutné bojovať za katolícky spoločenský rád. Teda usporiadanie, kde by mal katolicizmus výsadné spoločenské postavenie - ako štátne náboženstvo. Že je to v rozpore s Ústavou SR? Áno, je. A to hneď s jej prvým článkom. Jedným dychom však treba dodať, že Ústava SR je hneď od prvého článku v rozpore s prirodzeným poriadkom.

Oslabiť štát?
Úlohou štátu je svojim občanom uľahčovať v prvom rade cestu k spáse a v druhom rade zabezpečiť im podmienky na dôstojné hmotné zabezpečenie. Opak tvrdia agnostickí liberáli, považovaní za konzervatívcov (väčšinou sebou samými), ktorí budú tvrdiť, že štát má iba zabezpečiť podmienky na slobodné konanie občanov, pričom v súvis
losti s jednotlivcami prízvukujú predovšetkým ekonomickú stránku a štátu silové vynucovanie práva tohto práva na slobodu. [Pripomienka: Hovorím o tzv. konzervatívcoch, nie libertariánoch - tí by štát nepotrebovali vôbec.] Takisto je kvílivo nedostačujúce bojovať len za takzvané konzervatívne hodnoty, ako ich poznáme z politickej arény, či brojiť za zmienku o kresťanstve v euroústave. Tiež je málo zaručovať na politicko-spoločenskej úrovni poriadok na základe prirodzeného práva, bez ohľadu na pravú konfesiu. Prirodzený zákon nás v dôsledku privádza k Božskému zákonu. A aby nebol porušený Božský zákon, je nevyhnutné podriadiť fungovanie spoločnosti pravej náuke. Toto musí urobiť štát.

Ako napísal Lev XIII. (patrón Slovenského kruhu Leva XIII.) v encyklike Annum sacrum: "Kristovo kráľovstvo sa neobmedzuje iba na katolícke národy, nielen na pokrstených, ktorých odviedol od Cirkvi blud alebo schizma, ale tiež na všetkých, ktorí sú mimo kresťanskej viery: takže vskutku celé ľudstvo je podriadené moci Ježiša Krista." Z toho jasne vyplýva, že ani heretici, ani schizmatici, tobôž pohania vnútri štátu nemajú právo šíriť svoj blud. Naopak, právny rámec štátu musí zaručovať, aby aj oni boli povinní navonok nenarúšať katolicitu štátu ako celku. Do svedomia im však nikto vchádzať nebude a ani ich nútiť prijať pro foro interno katolícku vieru. Pretože ako pripomína sv. Augustín: "Človek nemôže veriť inak než vlastnou slobodnou vôľou." Pro foro externo sa však musia správať tak, aby neohrozovali duchovné smerovanie bežných katolíkov a nenarúšali Kristovo spoločenské panovanie. Ak neznabohovia sami nútia iných správať sa podľa ich pravidiel, o čo viac má kresťan vyžadovať, aby sa všetky bytia upínali ku svojej konštituujúcej idei?!

Oddeliť štát a Cirkev?
Oddelenie štátu od Cirkvi je zdrojom všetkého zla v spoločnosti. Stvorenstvo nemá právo separovať sa od svojho Stvoriteľa. Ani štát - pretože Omnis potestas a Deo. Ako prvý to urobil zakladateľ liberalizmu - Satan. "Non serviam!" vyhlásil a započal svoje skazonosné dielo. Lev XIII. v Immortale Dei píše: "Každé civilizované spoločenstvo musí mať vládnucu autoritu, a táto autorita, nie menej ako spoločnosť sama, má svoj pôvod v prirodzenosti, a teda má Boha za svojho pôvodcu. Z toho vyplýva, že všetka verejná moc musí vychádzať z Boha. Pretože iba Boh jediný je pravým a najvyšším vládcom sveta. Všetko bez výnimky mu musí byť podriadené a slúžiť mu, lebo čokoľvek sa teší právu vládnuť, má toto právo z jediného zdroja, Boha, suverénneho Vládcu všetkého. "Niet moci, ktorá by nebola od Boha." (Rim 13,1)" A na inom mieste: "Nikomu nie je dovolené neslúžiť Bohu, hlavnou povinnosťou všetkých ľudí je ľnúť k náboženstvu v učení i skutkoch - nie k náboženstvu, ktoré sa im páči, ale náboženstvo, ktoré má u Boha zaľúbenie a ktoré nesie najistejšie a najjasnejšie znaky jediného pravého nábožentva - je verejným zločinom konať, akoby Boha nebolo. Taktiež je hriechom, ak štát nedbá o náboženstvo ako o niečo, čo je mimo jeho dosah jeho pôsobenia alebo praktického úžitku (...) Štáty sú povinné uctievať Boha spôsobom, akým on zjavil, že je jeho vôľa."

Škola mladého kresťanského politika
Tu je však v prvom rade pre katolíka nevyhnutné poznať depozit svojej vlastnej viery, aby vôbec vedel, čo má sťa politik zavádzať. Musí poznať učenie o odnímaní života (samovraždy, eutanázia, potraty, hrdelný trest), o pôvode, zmysle a fungovaní autority, o rodine, o mravnosti, o vedení vojny, o hospodárskom zriadení a zmysle ekonomiky, o šírení bludu - čo sme práve spomínali -, mať štátnickú cnosť rozvahy v rozhodovaní o rozumnej miere vecí. Pravda, táto rozvaha by mala byť vlastná aj obyčajnému človeku, ale pri ohlúpujúcej indoktrinácii utopickosťou od útleho veku (ohavnou školou), niet divu, že aj členovia spoločenských elít strácajú súdnosť. (Pravda, v drvivej väčšine sú to práve oni, ktorí sa o všeobecnú stratu súdnosti starajú.) V zásade to nie je nič ťažké: treba poznať hlavné hriechy, hriechy do neba volajúce...

Kedysi následníci trónov boli školení udivujúcou a vznešenou prípravou (na rolu správcu, a to najzodpovednejšieho). Pre politika by bolo načim byť vyškoleným "aspoň" v metafyzickom myslení. S metafyzikou sa dajú nájsť riešenia na všetko.

Vzory existujú
Teraz sa pozrime na konštitúciu katolíckeho štátu z praktickej stránky. Napríklad v Ekvádore 1869 (treba si uvedomiť, že tento časový odstup je pomerne malý vzhľadom napríklad na časovú a spoločenskú priepasť, ktorá nás delí od pozdnej antiky či stredoveku; ekvádorská politika bol totiž vtedy naskrz napadnutá slobodomurárstvom - tak ako je tomu dnes u nás), po tom, čo vypukla občianska vojna a po nej bol zvolený katolícky prezident Gabriel Garcia Moreno, bola tu vyhlásená ústava, ktorá zakotvila katolicizmus ako štátne náboženstvo a vyžadovala, aby právo kandidovať aj právo byť volený mali len katolíci. Je to logické, keďže nekatolíci boli nielen teoreticky, ale aj prakticky očividnými nepriateľmi štátu. A nepriateľmi štátu sú vždy, aj u nás. Je jasné prečo. Na okraj sa patrí dodať, že sám Garcia Moreno bol rojalista a republikánske zriadenie chápal iba ako dočasné riešenie. Akosi sa tu črtá, že demokracia nemôže byť prijateľným konštitutívnym základom štátu. Nakoniec, ani na ekvádorskú republiku post 1869 by nikto iste nepovedal, že bola demokratická...

V Belgicku vychádzala v 30. rokoch 20. storočia Revue Reactionnaire. Nám dnes čosi podobné chýba - a vieme prečo... Revue redigoval novinár Robert Poulet, člen Reaction Groupe. Žurnál tohto zoskupenia mal v záhlaví nápis "Silný prúd názorov proti parlamentu a demokracii". Leitmotívom tohto prúdu bolo vyhlásenie, že všetky staré politické strany musia zaniknúť a prepustiť svoju suverenitu do rúk kráľa. Kráľ, ktorý by vládol s pomocou korporatívneho systému, by mal najrozsiahlejšie možné právomoci, vrátane zákonodarnej. Moc sa predsa nemá štiepiť - to bola hlavná zásada štátov od nepamäti. Až kým neprišli vzbúrenci proti spoločenskému poriadku a zaviedli demokraciu. Štáty ňou spravili absolútne nemohúcimi; ak sa totiž zvrchovaná moc rozdelila medzi viacerých, prestala byť zvrchovanou. A pre zástancov znovuzavedenia starého poriadku, hoc aj riadne obrúsených, hodlajúcich v tomto režime zaviesť čo-to z normality, ostala iba bezmoc.

Na záver si dovolím zacitovať pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. (1849) [a Alfred II. Fürst zu Windisch-Grätz (1848)]: "Jedoch zum Abschied die Wahrheit: Gegen Demokraten helfen nur Soldaten."

Adaptácia časti prednášky, ktorá odznela na konferencii Young Leaders Forum v Nových Zámkoch 24. februára 2007.

utorok, 9. októbra 2007

Viva Cristo Rey ! - Povstanie Cristeros


Katolícka Cirkev a jej veriaci boli v dejinách mnoho krát prenasledovaní, ako to nakoniec predpovedal náš Pán Ježiš Kristus. Veľké prenasledovania a vraždenie priniesol predovšetkým liberalizmus prítomný v herézach a neskôr o to viac v moderných spoločenských a politických teóriách hlásaných osvietenstvom a slobodomurárskymi ideami. Pápež Lev XIII. využijúc teológiu dejín Sv. Augustína pomenoval v encyklike Humanum Genus tento jav takto:

"Pokolenie ľudské sa rozdelilo na dva tábory stojace v ostrom protiklade, a to už vtedy, keď závisťou satanovov hanebne odpadlo od svojho Stvoriteľa a Darcu nebeských darov, od svojho Boha. A z týchto táborov jeden sa ustavične bije za pravdu a cnosť, druhý za to, čo je s pravdou a cnosťou v rozpore. Prvý tábor je kráľovstvo Božie na zemi, pravá to Cirkev Ježiša Krista, a tí, ktorí k nemu chcú prináležať z hĺbky svojej duše a cieľavedomým úsilím o spásu, sú ponúkaní k tomu, aby slúžili Bohu a Jeho Jednorodenému Synovi celou svojou mysľou, s najvyšším vypätím svojej vôle.

Druhý tábor je kráľovstvom satanovým, ktorému sú poddaní všetci tí, ktorí sa riadia neblahým vzorom svojho vodcu a prarodičov, vzpierajúc sa počúvnuť večného Zákona Božieho a mnoho vecí podnikajúc bez ohľadu na Boha, mnoho potom proti Bohu. Toto dvoje kráľovstvo, ktoré sa podobá dvom obciam, riadeným protichodným zákonodarstvom a sledujúcim protichodné ciele, jasne videl a popísal Sv. Augustín a týmito slovami stručne a výstižne vyjadril príčinu, ktorá obom dala vznik:

"Dve lásky splodili dve obce: pozemskú totiž lásku k sebe, ústiacu až v pohŕdanie Bohom, skutočne nebeskú lásku k Bohu, ústiacu až k pohŕdaniu sebou." (De civitate Dei, XIV 17) Prenasledovanie, ktoré nasledovalo genocídne praktiky zločineckej francúzskej revolúcie a o ktorom sa dnes málo vie, dosiahlo obrovské rozmery aj v katolíckom Mexiku zo začiatku 20. storočia, v ktorom liberálni extrémisti bez obmedzení uchopili oťaže vlády v niekďajších kresťanských krajinách, ktoré dnes ovládajú slobodomurárske idei. Cieľ antiklerikálnych opatrení, ktoré zavádzala slobodomurárska klika v Mexiku napĺňal ich hlavný cieľ: zlikvidovať Katolícku Cirkev. Pritom svojich oponentov zbavovali vo svojej propagande ľudskej dôstojnosti podobne ako sa tom dialo už predtým proti povstalcom z Vendeé. Napriek tomu katolíci sa snažili o zmierlivé usporiadanie spoločnosti bez násilia, aj napriek tomu, že si laický štát chcel uzurpovať sväté práva Cirkvi. Zmier však nebol cieľom liberálov, ktorých cieľom je likvidácia Cirkvi. Vláda nariadila uzatvorenie kostolov a ich odovzdanie štátnym výborom, s čím nemohli veriaci súhlasiť. Po zlyhaní nenásilných prostriedkov, vyhlásila Liga na obranu náboženskej slobody k 1. januáru 1927 povstanie.

Historický vstup

Problémy, ktoré sa týkali Mexika boli dlho
dobé. Dlhodobo sa tu odohrávali politické strety o získanie moci. Svetská moc sa rovnako tak snažila uzurpovať si práva patriace Cirkvi. Vyostrujú sa tiež národno-ekonomické spory, v ktorých Mexiko bojuje o svoju nezávislosť od koloniálnych mocností. Bojuje sa proti Španielom, Francúzom i Habsburgovcom.

Ústava z roku 1812 obsahuje prvé náznaky boja proti katolicizmu a boja slobodomurárskej "elity" proti mexickému katolíckemu ľudu. Prichádzajú prvé povstania, ktoré sa následne pravidelne opakujú. Mexickí slobodomurári sa koordinujú so španielskymi. Na základe ich aktivít vzniká v roku 1821 samostatné Mexiko. Skazenosť kléru nahrádza len načas Gregor XVI.

V Mexiku vznikajú dva základné politické prúdy:
Konzervatívci sa snažia uhájiť stredoveký stavovský systém, kde mal každý stav určitý objem majetku, ktorý nemohol byť scudzený, systém, ktorý udeľoval prvým dvom stavom určité výsady, ktorý zaisťoval vzdelanie i chod celej spoločnosti v súlade s katolíckou náukou. Naproti tomu liberáli sú spojení s lóžami, usilujú o zavádzanie liberálnej paradigmy: rovnosť všetkých občanov pred zákonom - okrem katolíkov -, "dekatolizáciu" školstva a spoločnosti, zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev na úkor katolicizmu. Pritom 99,2 % obyvateľov Mexika sú pokrstení katolíci. Tých je treba prerobiť na liberálny obraz.

Napriek zločinom, ktoré na Cirkvi páchajú liberálne vlády, Cirkev výrazne prispieva k zachovaniu Mexika počas viacerých finančných a vojenských kríz. Liberáli na oplátku Cirkev likvidujú nasledujúc neúprosne slobodomurársku taktiku. V roku 1856 napríklad zakazujú jezuitskú rehoľu.
Následne v roku 1857 schvaľujú výrazne proticirkevnú ústavu po vzore francúzskej civilnej ústavy.
Cirkev správne vyhlásila, že katolíkom nie je dovolené na ústavu prisahať. Nasledovalo odmietnutie prísahy 4000 klerikov a rehoľníkov, dôstojníkov, štátnych úradníkov, niektorých guvernérov. Takmer všetci biskupi boli vyhostení. Nespokojnosť s ústavou využil generál Zuloaga, ktorý v decembri roku 1857 zahájil konzervatívne povstanie. Nasledovala občianska vojna trvajúca až do roku 1860.
Liberálna vláda na územiach, ktoré ovládala, podporovala prenasledovanie Cirkvi. Jednak prostredníctvom zákonov, jednak toleranciou zločinov revolučných vodcov, ktorí rabovali kostoly a kláštory, väznili a popravovali kňazov. V rokoch 1856 - 1867 je zaznamenané zavraždenie desiatich klerikov a jedného rehoľníka.


Arcibiskup mesta Mexiko situáciu komentoval: "Súčasná vojna je vojnou Liberálnej strany proti kléru, biskupom a tým, ktorí sa riadia ich náukou; krátko povedané, je vojnou proti Katolíckej Cirkvi. Aby táto vojna mohla skončiť, domnievajú sa (liberáli), že nie je iný prostriedku, než skoncovať s klérom, s biskupmi, s katolíkmi." Liberálna strana mala navyše podporu zo strany USA. Infiltrovanie slobodomurárskymi ideami sa podobne ako v Európe dialo cez školský systém a ovládanie tlače - podobne je tomu nakoniec i dnes.

Katolíci mali útechu len vo svojej pevnej viere.

Veľkou udalosťou bola slávnostná korunovácia zázračného obrazu Panny Márie v Guadalupe, 12. októbra 1895, ktorou Cirkev potvrdila pravosť zjavenia z r. 1531.

V roku 1910 vypukla v Mexiku revolúcia v ktorej navzájom súperili rôzny predovšetkým sociálne skupiny. K moci sa na istý čas dostal diktátor Huerta. Huerta bol jedným z mála mexických prezidentov tej doby, ktorý bol katolíkom a nebol členom žiadnej lóže. Za jeho vlády, biskupi požiadali Rím, aby zem mohla byť zasvätená do ochrany Krista Kráľa.
V tom má M
exiko prvenstvo nasledujúc encykliku Quas Primas.11. januára 1914 sa prvý krát v mexickej katedrále kde bol Ježíš Kristus prehlásený kráľom Mexika, ozývá volanie
"Viva Cristo Rey!"
(Nech žije Kristus Kráľ!).

Tieto slová sa zakrátko stanú heslom katolíkov. Budú volané na pútiach i demonštráciách, za viac ako 10 rokov sa stanú poslednými slovami popravovaných kresťanov i bojovým pokrikom cristeros.
Proti Huertovej diktatúre bol samozrejme silný liberálny vojenský odpor a dlho sa neudržala.
15. augusta 1914 generál Álvaro Obregón vst
úpil do hlavného mesta - to bol koniec Huertovej diktatúry. Následne sa krajina rozdelila do troch častí ovládaných rôznymi skupinami revolucionárov - zapatistov, villistov, tých čo podporovali Venustiana Carranzu a Obregóna.

Medzitým vznikla katolícka dem
okratická strana, ktorá bola poznačená tvrdými kompromismi, ani to však nepomohlo a viacerí jej členovia boli zavraždení. Väčšina mexických katolíkov však veľmi dobre chápala, že demokracia je slepou uličkou a oprávnene upínali svoje nádeje k určitej forme spravodlivej katolíckej diktatúry.

Povstanie za Krista

V roku 1924 je zvolený za prezidenta Plu
tarco Elías Calles. Založil slobodomurársku Národnú revolučnú stranu (Partido Nacional Revolucionario), ktorá sa stala stranou jedinou a neskôr bola premenovaná na Institučnú revolučnú stranu (Partido Revolucionario Institucional, PRI). Tá (vďaka volebným podvodom a zastrašovaniu) bola u moci nepretržite až do roku 2000 a i dnes má pomerne silné zastúpenie v parlamente.

Demokracia v Mexiku vyze
rala takto: poslanci získavajú svoje miesta v parlamente výhradne na základe volebných podvodov. Zákony sa nedodržiavajú ani formálne. Korupcia dosahuje obrie rozmery v roku 1923 boli z 28 guvernérov neskorumpovaný len dvaja Násilie sprevádza Mexičanov na každom kroku - kto sa nedá kúpiť, je zlikvidovaný. Obregón, Calles, guvernéri - nechávajú vraždiť nepohodlné osoby. 10 % senátorov umiera násilnou smrťou. Mučí sa, odsekávajú sa hlavy, sťahuje sa z kože, rozštvrťuje sa, ďalšie obete sú kastrované - to všetko sa fotografuje. Mŕtvoly sú hádzané psom a vtákom.

Slobodomurári majú v krajine nebývalú moc. Prezident Portes Gil, povedal: "V Mexiku je štát a slobodomurárstvo v posledných rokoch jedno a to isté". V 19. storočí sú liberáli úzko spojení s lóžami. Na území Mexika pôsobí niekoľko lóží: Veľká západná mexická lóža (Gran Logia Occidental Mexicana) v štáte Jalisco i inde, Veľká lóža federálneho dištriktu (ktorá uznávala existenciu Najvyššej bytosti a neprijímala ateistov), Veľký orient (Gran Oriente) a ďalšie.

Ak niekto chcel v 20. rokoch zastávať nejakú funkciu v štátnom aparáte, potom členstvo v niekterej lóži bolo podmienkou. Mnoho slobodomurárov nájdeme i medzi učiteľmi a odborovými funkcionármi.


Počiatok povstania cristeros je spojený s článkom v El Universal, zverejneným 4. februára 1926. V ňom sú arcibiskupovi José Mora y del Río pririeknuté redaktorom časopisu slová: "Episkopát, klérus, katolíci - neuznáváme 3., 5., 27., a 130. článok ústavy a budeme bojovať za ich zrušenie." Toto celkom normálne prehlásenie arcibiskup ani len nevyriekol, napriek tomu však poslúžilo ako zámienka pre prezidenta Callesa, ktorý chcel skoncovať s katolicizmom v Mexiku. Liga na obranu náboženskej slobody využila situáciu a publikovala pastoračný list mexických biskupov z roku 1917, v ktorom je odmietaná ústava, a blahopriala arcibiskupovi k tomu, čo "povedal" pre El Universal. Prezident okamžite vydal nariadenia na plnú aplikáciu tvrdo protikatolíckej ústavy, ktorá podriaďovala vnútorné záležitosti Cirkvi slobodomurárskej vláde. Nastalo prenasledovanie katolíkov. 23. februára 1926 štátne orgány zavreli chrám Sv. Rodiny pričom zavraždili 7 katolíkov, ktorí sa postavili na odpor.

15.marca bolo zo zeme vyhostených už 202 kňazov a bolo uzavretých 83 katolíckych domov, 118 škôl a 83 kláštorov. 8. mája 1926 vláda prehlasuje, že kňazi, ktorí sa budú vyhýbať plneniu zákona, budú postavení pred súdny tribunál. Od duchovných sa vyžaduje ako podmienka k službe zápis v registri kňazov.

V štáte Colima, kde nastalo najsilnejšie prenasledovanie katolíkov
biskup Amador Velasco, starý, nemocný a dobrosrdečný muž vládny výnos odmietol. Klérus i katolíci stáli za ním. Vláda obvinila biskupa z vyvolávania rebélie.
5. apríla, na veľkonočný pondelok sa konala veľká katolícka demonštrácia požadujúca zrušenie dekrétu. Sprievod sa vydal k palácu guvernéra. Ten však vystúpil na balkón a prehlásil, že ho nič neprinúti zmeniť rozhodnutí. Potom začali uniformovaní policajti strieľať do vzduchu, kým policajti v civile zahájili streľbu do demonštrantov. Bolo najmenej 7 mŕtvych. Kostoly v celom štáte boli neustále plné veriacich. Katolíci sa modlili, postili a činili pokánie. Pretože vláda svoj postoj nezmenila, biskup vyhlásil k 7. aprílu pozastavenie verejných bohoslužieb. Toho dňa sa v kostoloch konali posledné omše za veľkej účasti ľudu. Potom ostali svätostánky prázdne. Liga na obranu náboženskej slobody razila heslo: "modlitba + pokánie + bojkot = víťazstvo. Vláda zatiaľ naďalej strieľala do pokojných katolíckych demonštrácií.

2. februára Svätý Otec Pius XI. v dokumente Paterna sane vyjadril účasť v ťažkej situácii Cirkvi v Mexiku. Zároveň prehlásil, že existujú Iba 2 možnosti riešenia: modlitba a katolícka akcia, oddelené od politiky a nepodporujúc žiadnu politickú stranu. Zakázal všetkým mexickým katolíkom ustanoviť akúkoľvek politickú stranu, ktorá by sa zaštiťovala názvom "katolícka". Pápež, ktorý bol inak výborným teoretikom a nesporne jednou z najvýznamnejších postáv morálneho učenia v 20. storočí, v povstaní bohužiaľ zohral nie práve očakávanú úlohu, opakujúc viaceré zlé politické rozhodnutia pápežov v 20. storočí snažiacich sa o kompromis s liberálmi v praktickej politike.

21. apríla 1926 publikovali mexickí biskupovi pastorálny list (po schválení Rímom), ktorý apeloval na reformu ústavy a pripomínal protest z roku 1917. Koncom mája niektorí členovia biskupského zboru odmietli cestu nikam nevedúceho vyjednávania s vládou a otvorene sa vyslovovali pre odpor. Niektorí z nich boli preto zatknutí.

2. júla bol publikovaný dekrét podpísaný Callesem , ktorý stanovoval konkrétny trestné sadzby za porušovanie antiklerikálnych článkov ústavy ako zostrenie proticirkevného boja. Dekrét sa stal bezprostrednou príčinou konfliktu medzi Cirkvou a štátom a slobodomurárske médiá zahájili okamžite proti nemu propagandu.

Pápež Pius XI. o Mexiku povedal: "... tí, ktorí majú v rukách moc, pod rúškou ochrany zákonnosti prevádzajú skutočné prenasledovanie katolíckeho náboženstva ..." a vyzval všetkých veriacich, aby sa s ním 1. augusta spojili v modlitbe za skúšaných bratov.

Episkopát bol zajedno, že je sa treba vláde postaviť, spory však boli o spôsobe. Niektorí sa obávali, že pozastavenie verejného kultu vyvolá násilnú reakciu ľudu. Rím nechcel vydať žiadne pokyny, pokiaľ medzi biskupmi bola nejednota. Liga medzitým úspešne mobilizovala katolíkov v celej zemi a presviedčala ich, že je možné primäť vládu k ústupu bez jediného výstrelu. Postup Ligy nakoniec presvedčil i váhajúcich biskupov. Biskupský výbor (Comité Episcopal) 11. júla rozhodol o pozastavení verejného kultu, pokiaľ to schváli Sv. Otec.14.júla schválil Biskupský výbor projekt ekonomického bojkotu tak, ako to navrhla Liga. 23. júla prišiel telegram od kardinála Gasparriho z Ríma, v ktorom stálo, že Svätý Stolec odmieta Callesov zákon a episkopát má postupovať v jednote.

25. júla bol zverejnený spoločný pastiersky list mexických biskupov, vychádzajúci z učenia Sv. Tomáša Akvinského, s nasledujúcim obsahom:
"Antiklerikálne zákony a dekréty sa odmietajú s tým, že sa tieto nezakladajú na rozume, nesledujú prospech spoločnosti, ale naopak jej škodia, a preto si ani názov "zákony" nezaslúžia. Od protestu biskupov v roku 1917 až do začiatku roku 1926 Cirkev zachovávala mlčanie, pretože antiklerikálne zákony vtedy neboli aplikované tak, aby znemožňovali život Cirkvi.

Tvárou v tvár dekrétu z 2. júla však už Cirkev nemôže byť pasívnou - za týchto okolností by jej nečinnosť bola zločinom. "Kto môže poprieť, že urobiť zločin z aktov ustanovených samotným Bohom, z aktov schvaľovaných zákonmi všetkých civilizovaných národov, aktov, ktoré po storočia boli dušou a životom mexického ľudu, kto môže poprieť, že urobiť z týchto aktov zločiny,ktoré majú byť postihované trestami prísnejšími ako zločiny proti morálke, proti životu samotnému, proti vlastní
ctvu alebo ostatným ľudským právam, je násilie, ktoré bolo spáchané najvyšším predstaviteľom štátnej moci na nescudziteľných právach, ktoré človek dostal od Boha a ktoré mu prirodzene prináležia ..."

Biskupi pokračujú: "Vynasnažte sa, aby ste všetkými zákonnými a nenásilnými prostriedkami dosiahli zrušení zákonov, ktoré vám a vašim deťom berú ten najväčší poklad: slobodu klaňať sa Bohu, váš duchovný život."

Posledným vládnym dekrétom je znemožňovaný výkon posvätnej služby, a preto, po porade so Sv. Otcom, nariaďujú biskupi od 31. júla 1926 až do vydania nového pokynu zákaz všetkých verejných úkonov, ktoré vyžadujú účasť kňaza, a to vo všetkých kostoloch republiky. To samozrejme najviac postihlo katolíkov, ktorí nemali prístup k sviatostiam.

Slobodomurárska vláda sa zatiaľ na doteraz stále umiernených katolíkov, ktorí nepodnikli žiadnu násilnú akciu a len umiernene žiadali malú časť toho, čo im po právu patrilo, pripravila a chystala rozhodujúci úder a stupňovanie násilia. V tom bola podporovaná aj vládou USA. Katolíci a Liga zatiaľ len chystali ekonomický bojkot, ktorý mal začať 31. júla.

Dva dni pred pozastavením bohoslužieb bol v Pueble vojakmi zastrelený José García Farfán, ktorý sa previnil tým, že do výkladnej skrine svojho obchodu umiestnil plagát s nápisom "Nech žije Kristus Kráľ!"

Ľud tiež trpko reagoval na znesväcovanie kostolov štátom.

2. augusta vyšiel článok v Osservatore Romano v ktorom sa písalo: "Ľudu, ktorý sa nechce podriadiť tyranii a ktorý už nezadrží k nenásiliu vyzývajúci klérus, neostáva nič okrem ozbrojeného povstania".

3. augusta boli napadnutí katolíci strážiaci hádam najvýznamnejší kostol Sv. Panny Márie Guadalupskej v Guadalaraje. Bez toho, že by boli vyzvaní na odchod boli veriaci zasypaní paľbou. Calles a slobodomurárska klika viedli tvrdý a nemilosrdný protikatolícky boj a rokovania s Cirkvou odmietali. Calles dával len dve možnosti: smrť, alebo absolútne podriadenie sa akejkoľvek štátnej zlovôli.

Liga, ktorá hoci neverila v úspešnosť zákonnej cesty predsa vyvinula úsilie a pozbierala asi dva milióny podpisov (vtedy malo Mexiko cca 15 miliónov obyvateľov) pod petíciu žiadajúcu reformu ústavy. Petícia bola zaslaná kongresu, ktorý však o nej ani nerokoval.
Po zahnaní do kúta vypukli povstania. Biskupi sa pritom s povstalcami v základných zásadách zhodli. Odpor proti zločinnej vláde mocnel. Decembrová slávnosť Panny Márie Guadalupskej bola príležitosťou k početným pútiam i demonštráciám. V Guadalajare zástupy pútnikov prevolávali: "Viva la Virgen de Guadalupe! Viva el Papa! Viva el Arzobispo!"

Množstvo návštevníkov v meste umožnilo Ľudovej únii, že sa všetci delegáti mohli stretnúť, aby rozhodli, či sa pripoja k povstaniu vyhlásenému Ligou, či nie.V čele únie stál Anacleto González Flores. Ten bol až doteraz o
dporcom násilnej cesty, a v posledných 10 rokoch sa ako novinár snažil vychovávať ľud k nenásilnému politickému boju. Teraz sa však Flores rozhodol vplyvom vládneho teroru a vedomý si dôsledkov opačného postoja, pripojiť k povstaniu. Na začiatku roka 1927 tak únia podporuje ozbrojený odpor. Proti nemu nasadzuje vláda všetky prostriedky - vrátane tých najnehumánnejších postihujúcich obyvateľstvo - ktoré má po ruke. Tieto vzbudzovali ešte väčší odpor obyvateľstva, nakoľko armáda popravovala prakticky kohokoľvek v priestore svojich operácií. Zajatých cristeros vždy popravovali, veliteľov pred popravou mučili. Vojaci plienili, znásilňovali, vypaľovali nasledujúc genocídu za francúzskej revolúcie. Vymedzovali územia na ktorých kohokoľvek "pristihli" zavraždili ho. Ak narazili na kňaza, popravili ho.

Generál Eulogio Ortiz nechal popraviť vojaka za to, že nosil na krku škapuliar. Niektorí dôstojníci viedli svojich vojakov do boja za pokriku: "Nech žije satan!".11. februára 1927 poslal biskup González y Valencia z Ríma pastiersky list, ktorý obsahoval požehnanie pre cristeros bojujúcich na území jeho diecézy (Durango). Zdôraznil tu právo postaviť sa silou proti tyranovi. List však neobsahoval stanovisko Svätého Otca a bol napísaný mimo Vatikán. Pius XI. sa oficiálne o cristeros nikdy nevyjadril.

1. apríla 1927 bol v Guadalajare zatknutý Anacleto González Flores, vodce Ľudovej únie. Potom bol mučený v prítomnosti generála Fereiru a následne popravený. Napriek nemilosrdnej politike vyvražďovania a podpory USA sa vláde nepodarilo cristeros majúcich podporu v mexickom obyvateľstve potlačiť.
V júli 1927 cristeros mali asi 20 000 mužov.

V júli 1927 vstupuje na scénu veľký muž, generál Enrique Gorostietu, aby velil povstaniu v štáte Jalisco. Bol dôstojníkom v armáde Porfiria Díaza a bojoval po boku Victoriana Huertu. Nový režim nemal v obľube. Nábožensky bol pôvodne ľahostajný, najbližší mu bol liberalizmus 19. storočia i keď postupne sa z neho stal kresťan. Liga mu sľúbila 3000 pesos v zlate mesačne.

Generálovi Gorostietovi sa podarilo stretnúť sa s prvými cristeros až po 2 mesiacoch, v októbri 1927. Pustil sa do práce a do februára 1928 prešiel 4500 km, menoval 215 veliteľov a viedol 17 bitiek, v ktorých padlo 79 cristeros a 789 federálnych vojakov. Ovládal sever štátu Jalisco a juh štátu Zacatecas - Generálova popularita rýchlo vzrástla. Podobne dobre si viedol i generál Jesús Degollado, poverený Ľudovou úniou.

V Cirkvi však bohužiaľ nepanovala dostatočná podpora pre cristeros. A platilo ako platí tisícnásobne dnes, že uvedomelí laici sa v boji s protikresťansky orientovaným štátom a jeho protikresťanskými opatreniami a ideológiou musia potýkať sami bez opory hierarchie hľadajúcej kompromisy, keď všetky podstatné tromfy sa dávno dostali do rúk liberálom. Pre úspechy cristeros hľadala vláda priestor pre rokovania, aby mohla politicky zlomiť odpor, vyhlásiť prímerie, poskytnúť mylné záruky a následne opäť obnoviť proticirkevný boj, ktorý už nebude brzdený predchádzajúcim odporom.

A tak keď 22. apríla 1928 zomrel arcibiskup Mora y del Río, niektorými považovaný za hlavného odporcu vyjednávania s vládou, 17. mája 1928 sa zišiel tajne arcibiskup Ruiz y Flores, nový predseda biskupského výboru s prezidentom Callesom.

Liga na obranu náboženskej slobody varovala, že:

Osoby, ktoré v náboženskom konflikte vidia len obtiaž a chcú, aby bol čo najskôr za akúkoľvek cenu obnovený mier, sledujú iba svoj vlastný prospech a za svoju vieru nikdy nebojovali a nikdy za ňu bojovať nebudú. Uzatvorenie kompromisnej dohody by malo vážne dôsledky.

Medzi katolíkmi by sa rozšíril pocit porážky a tí, ktorí bojujú, by sa už nechceli podieľať na ďalšom zápase o práva Cirkvi. Cirkev by stratila vplyv v spoločnosti, nemohla by sa vyslovovať k riešeniu sociálnych problémov. Ďalším dôsledkom by bola strata dôvery v hierarchiu, ktorá najprv energicky odmietla Callesov zákon a vyhlásila interdikt, aby sa teraz svojim prenasledovateľom podriadila, čím príde nazmar krv a obeť mnohých synov Cirkvi.

Na základe skúseností nejde predpokladať, že sa vláda bude uzatvorenou dohodou riadiť. Prenasledovatelia budú triumfovať, keď sa Cirkev bude musieť podriadiť zákonom, proti ktorým bojovala. Hoci prenasledovanie tvrdo dolieha na veriacich, nechcú títo mier za cenu provizórnej a nedostatočnej dohody. Rozmach ozbrojeného hnutia dáva nádej, že vláda bude prinajmenšom nútená náboženskú otázku skutočne riešiť.

Pisatelia pripomínajú, že Svätý Stolec odmietol Callesov zákon a zakázal také kroky, ktoré by u veriacich mohli vzbudiť zdanie podriadenosti sa tomuto zákonu. Dopis je zakončený prianím, aby Boh doprial Svätému Otcovi ešte mnoho rokov a prosbou o požehnanie.

Na snahu o mier biskupov reagovalo Calles zostrením represií v januári 1929 a ďalším hromadným vraždením. Generál Enrique Gorostieta sa však účinne vládnym represiám postavil a cristeros dosiahli viacero úspechov, kým sa voči vláde postavili obregonisti, ktorí chceli represie ukončiť. Väčším úspechom cristeros však bránil episkopát, ktorý bol ochotný k ústupkom a prijatiu ničím neručeného kompromisu.

Generál Gorostieta, upozornený na vývoj situácie Ligou, zaslal biskupom dopis, v ktorom je žiadal, aby jasne vyjadrili svoj postoj k povstalcom a aby pri vyjednávaní s vládou na nich pamätali. Ak episkopát uznáva povstanie ako legitímne, potom je tiež povinný s povstalcami konzultovať ich postoj. Ak legitimitu povstania odmieta, potom je to zrada, a ide to dokázať.

Na základe správ o vyjednávaní medzi vládou a Cirkvou vydal v máji 1929 generál Gorostieta príkaz udržovať sa v defenzíve. Keď sa pohyboval v Michoacáne, bol prekvapený hliadkou federálov a zastrelený. Vo velení Národnej gardy (Guardia Nacional) ho vystriedal generál Degollado, José Gutiérrez.

V dobe uzatvorenia dohody medzi Cirkvou a štátom sa povstanie cristeros, nachádzalo na vrchole. Južná divízia a Národná garda na východe mali cez 25 000 cristeros. Ďalších 25 000 povstalcov, pôsobilo na zvyšnom území Mexika. Povstanie cristeros spôsobilo vláde vážne škody. Bolo zdrojom neustálych krvavých strát v radách vládneho vojska, malo tvrdý dopad na poľnohospodársku produkciu a na zníženie obchodu. Vláda mala životný záujem na uzatvorení dohody s Cirkvou ešte pred konaním prezidentských volieb. Aby toho dosiahla, potrebovala vylúčiť z rokovania Ligu a cristeros. V tom jej pomohol Rím, ktorý chcel čo najskôr koniec konfliktu Povstanie tak stratilo oporu v Cirkvi. 21. júla 1929 sa zišli biskupi s prezidentom k podpisu dohody.
27. júla 1929 bola slúžená prvá verejná omša. 13. júle vydala Liga prehlásenie, ktorým prijala dohodu z 21. júla 1929.

Degollado potom nariadil rozpustenie jednotiek Národnej gardy. Generál P. Aristeo Pedroza oznámil biskupom, že mier za týchto podmienok znamená smrť pre cristeros. Prave on bol zastrelený 1. júla, na pokyn z hlavného mesta. Zatiaľ čo sa ľud radoval z toho, že zas môže pristupovať k sviatostiam, pre cristeros nastali najťažšie okamžiky, keď mali predstúpiť pred federálov a odovzdať im zbrane.

Navyše
v túto dobu však Vatikán počúval už len provládnu stranu a čerpal z amerických a francúzskych diplomatických zdrojov, ktorí proti cristeros bojovali. Menšia časť kňazov (asi 100 duchovných) vystupovala proti cristeros verejne - čo neprekvapí nakoľko boli títo počas povstania často v bezpečí, dokonca priamo v príbytkoch slobodomurárov -, niektorí z nich dokonca spolupracovali so slobodomurárskou vládou pri operáciách proti povstalcom tým, že pomáhali pri nábore do vládou vytváraných jednotiek.

Liga na obranu náboženské slobody vyhlásila povstanie k 1. januáru 1927. Keď v roku 1925 vznikla, jej zakladatelia o tejto možnosti ani neuvažovali. Víťazstvo malo byť dosiahnuté nenásilným spôsobom
. Boli to katolíci a ich ideálom bola spravodlivá, katolícka, hierarchická spoločnosť, riadiaca sa zásadami pápežských encyklík (Rerum Novarum, Immortale Dei, etc.)

Dohoda s Cirkvou bola uzatvorená bez akejkoľvek zmluvy, Církev sa teda v podstate podriadila "zákonu".To povedal aj Portes Gil 27. júla 1929 na bankete slobodomurárov: "A teraz, drahí bratia, klérus plne uznal štát a prehlásil otvorene, že sa podriaďuje zákonu v plnej šírke. Nemohol som upierať katolíkom právo, ktoré majú, totiž právo podriadiť sa zákonom ... boj je večný, započal sa pred dvadsiatimi storočiami ... A pokiaľ ja budem v čele vlády, prehlasujem pred slobodomurárstvom, že budem žiarlivo strážiť ústavné ... zákony ... V Mexiku je štát a slobodomurárske lóže v posledných rokoch jedna a tá istá vec".

Tento jeho prejav bol zverejnený v tlači. Z pohľadu reálnej politiky Calles zvíťazil. Cristeros zložili zbrane, pretože Cirkev ich k tomu vyzvala, vláda však neustúpila v ničom, ako je tomu zvykom a ako sa dalo čakať. Po uzatvorení dohody trval kľud len niekoľko mesiacov pre reorganizáciu slobodomurárskej činnosti. Potom boli útoky proti Cirkvi znovu obnovené.

Systematická likvidácia cristeros začala v lete 1929 a pokračovala do konca roku. Neustala však ani v rokoch následujúcich. Callisti tak chceli predísť ďalšiemu povstaniu - vedeli, že prenasledovanie Cirkvi opäť začne.Dohoda z 1929 na ktorú biskupi pristúpili mala katastrofálne následky. Naplnilo sa pred čím varoval Mons. Ruize arcibiskup Orozco v lete 1928, keď radil, aby Cirkev zo svojich požiadaviek nezľavovala.

Dôvera veriacich v episkopát po tejto zrade poklesla. Biskupi byli obviňovaní z klamania Svätému Otcovi, pretože katolíci nemohli uveriť, že by pápež s takou katastrofou súhlasil. Niektorí dosvedčili, že tam, kde skôr boli len katolíci, objavili sa sekty a lóže. Mnohí povstalci, ktorí bojovali za Cirkev nemali počas povstania prístup k tomu najcennejšiemu - k sviatosťam a riskujúc i vlastní život boli často odmenení dokonca hrozbou exkomunikácie.

Záver

Vláda cristeros spočívala na tradičných základoch, na rodine a náboženstve, išlo im o budovenie Kristovho kráľovstva podľa Quas Primas .


Svätyňa Panny Márie Guadalupskej v hlavnom meste i chrámy v celej zemi boli stále plné veriacich. Slávnosť Ježiša Krista kráľa bola sprevádzaná najväčšou účasťou pútnikov - 200 000 ich prechádzalo ulicami hlavného mesta, prosili Pannu Máriu, aby sa ich vlasť stala Kristovým kráľovstvom, a volali: "Nech žije Kristus kráľ, nech žije Panna Mária Guadalupská, nech žije pápež, nech žije arcibiskup, nech žije mexický klérus!

Ďakovné omše boli slávené deň po víťazstve, slávnosť Ježiša Krista kráľa, doba pôstna (dlhé krížové cesty, ktorých sa účastnilo mnoho bosých pútnikov) a Veľká noc boli prežívané obzvlášť intenzivne. Pokiaľ to bolo možné, bola v táboroch cristeros uchovávaná Najsvätejšia sviatosť, pred ktorou sa striedali skupiny 15 - 20 mužov v nepretržitej adorácii. Cristeros spievali duchovné piesne do neskorých nočných hodín, modlili sa na kolenách ruženec, medzi jednotlivými desiatkami spievali hymny Kristovi a Panne Márii.

Na koniec ruženca cristeros v Jaliscu pripájali modlitbu, ktorú zložil Anacleto González Flores. Viera prestupovala život bojovníkov, ktorí prosili o požehnanie pred odchodom do vojny. Pred bojom ich velitelia vyzívali ku skutočnému pokániu, aby neodkladali svoje škapuliare a aby bojovali pri speve žalmov a s pokrikom: "Nech žije Kristus kráľ! Nech žije Panna Guadalupská!" Oddiely cristeros boli svojimi veliteľmi zasvätené Kristovi kráľovi - federálni vojaci ich najskôr prezývali "los Cristos Reyes" (Kristovia králi), potom skrátene cricristeros.

Použitý materiál: Jaroslav Jána: Povstanie Cristeros 1926-29 Prenasledovanie kresťanov v Mexiku. diplomová práca 2002.